Bola to scéna ako z divadelnej hry nie príliš talentovaného autora. Asi dvesto Iračanov sa v Bagdade pokúšalo pred kamerami BBC a CNN, teda pred publikom, ktorým bol v tej chvíli celý svet, stiahnuť lanom obrovskú sochu Saddáma Husajna. Keď to nešlo, miestny silák sa s veľkým kladivom pustil aspoň do mohutného podstavca. Márne. Iracký ľud bol prislabý dokonca aj na mŕtvy Husajnov symbol.
Rúcanie Saddámovej sochy chápali symbolicky aj spojenci. Čakali na tento okamih tri týždne. Možno aj preto sa nevydržali pozerať na bezmocnosť obyvateľov Bagdadu a prišli im na pomoc s tankom.
Je tento príbeh rúcania Saddámovej sochy, ktorý v priamom prenose trval dve hodiny, výrazom skutočných pocitov zo včerajška, alebo to bola len naaranžovaná scéna nie príliš talentovaného anonymného autora?
V zlomových okamihoch – a tým včerajšok bol – má však každé gesto symbolickú hodnotu bez ohľadu na jeho pôvodcu. Spojenecký vojak najprv americkou vlajkou obalil Husajnovi hlavu, potom zasa uviazal irackú vlajku Husajnovi ako šatku a zasa ju stiahol. Vyzeralo to, že celkom presne nevie, ako dať Iračanom správne najavo, že ich prišli oslobodiť. Iračania naopak vedeli presne, čo majú robiť. Keď tank stiahol sochu na zem, začali po nej skákať a oslavovať Husajnov pád.
Rúcanie sôch poznáme veľmi dobre aj z našich dejín. Vieme, že ním sa sloboda buď začína, alebo končí. Včera to rozhodne vyzeralo na začiatok slobody.
Autor: Martin M. Šimečka
