Sedíme vo vašej dizajnérskej firme, ktorej ste s manželom spolumajiteľmi, uprostred krásneho nábytku. Je to slovenský dizajn?
Áno, všetko. Na výstavách sa Ivan inšpiruje. Manžel sa na veľtrhoch sústredí na nové trendy v nábytku a v rámci svojho vkusu a rukopisu to zúročí pri nových kolekciách nábytku Brik.
Čo teraz najviac letí?
Módne sú tmavé až čierne farby dreva kombinované so zelenou alebo s broskyňovou. Pred rokom ma v Miláne šokovali výstredné sedačky s tigrím vzorom a hrubé koberce, do ktorých sa zabárali nohy.
Ako pomáhate v podnikaní vy?
Pomáham, ale iba v dimenziách mojej hereckej práce. Manžel ma posiela tam, kde sa jemu nechce, alebo kde mu je to nepríjemné. Napríklad na daňový úrad. Minule som pre nás nahovorila aj reklamné spoty do rozhlasu a každoročne chodievame na výstavy. Teraz máme namierené do Milána. Veľmi sa teším, je to osviežujúce.
Aj doma máte trendovo zariadený interiér?
Máme moderný Brik - nábytok s čistými líniami. Snažíme sa o kvalitné doplnky od renomovaných dizajnérov. Mám rada estetické okolie, nerada sa pozerám na gýč. Chcela by som byť obklopená peknými vecami.
Ten, kto vyžaduje poriadok okolo seba, má ho aj v sebe?
Keby toto platilo o Ivanovi! Je totálne neporiadny, má okolo seba chaos, ale nezdá sa mi, že by ho skrýval aj v duši. (Smiech.)
Kto z vás dvoch má lepší vkus?
Ivan. Spočiatku sa usiloval korigovať ma aj v móde. Odporúčal mi čierne rifle a čiernu košeľu, čo absolútne nepristalo môjmu typu. Prestali sme s tým a obliekam sa sama.
A vy ho v niečom korigujete?
Čobejko je „nekorigovateľná lochnesska". Vie sa o ňom, že existuje, no nikto ho ešte nikdy neodfotil. (Smiech). Skeptici tvrdia, že v skutočnosti nejestvuje. Nechce byť manželom populárnej herečky, netúži po medializácii.
Kde ste sa vlastne zoznámili?
Študovala som herectvo na VŠMU a Ivan na VŠVU sochu a dizajn. Obaja sme chodili do rovnakej putiky - Aero, čiže Depresso. To nám bolo osudné.
Chodieva na vaše premiéry?
A vždy máva väčšiu trému ako ja. Je opatrný a diplomatický, takže z neho málokedy vytiahnem nejaký názor. Nikdy veľmi nehaní, ani neprechváli. Vyznáva strednú cestu.
Boli ste detskou televíznou hviezdou. Dostala vás na školu táto skúsenosť?
Aj keď som si to možno o sebe istý čas myslela, nepatrila medzi "number one". Skôr som ticho závidela Monike Paššovej, Katke Zaťovičovej, Riškovi Stankemu. Oni boli vychytení. Pri prijímačkách na vysokú školu sa ukázalo, ako prospieva nebyť v kurze. Bola som "nepopísaný papier" a prijali ma okamžite.
Koho ste to citovali?
Hoci citujem, neprezradím. Niektorí pedagógovia to uvádzali, ako argument pri neprijatí. Napríklad, keď nevzali Riša Stankeho. Ja som mala šťastie na vynikajúcich pedagógov, ktorí takúto argumentáciu nepoužívali. Učili ma Emil Horváth, Štefan Kvietik, Dušan Jamrich, Peter Mikulík. U nich platili iné kritériá.
Vaše aktivity sa často týkali divadla, aj keď sa netýkali herectva. Produkovali ste inscenáciu Karpatská horká. Aký máte z toho dnes pocit?
Mnohí mi vtedy radili, aby som sa do toho nepúšťala. Som však typ, ktorý sa najprv musí popáliť. Nič neúspešnejšie ako Karpatská horká som ešte nevidela a hádam som o takom ani nepočula. (Smiech.)
Prečo to takto dopadlo?
Malo to mnoho dôvodov, ale najväčšia chyba bola vo mne. Producent by mal odhadnúť úspešnosť diela dopredu. Bola som idealistka, zdalo sa mi nádejné, že ide o mladé, neznáme, pôvodné slovenské dielo. Režíroval ho človek nepatriaci do stredného prúdu, ale k tzv. alternatívnemu divadlu. Zdalo sa mi, že s ním u nás v činohre prerazíme. Nič z toho sa nepotvrdilo.
Nemáte chuť zopakovať si to inou témou a iným režisérom?
Tak zúfalá ešte nie som. (Smiech.)
Vďaka vášmu entuziazmu však tri roky vychádzali Divadelné noviny...
To je podobný prípad. Na to, aby ste vydávali časopis alebo noviny, musíte mať čas. Treba sa tomu venovať tak naplno, nedá sa podnikať popri niečom inom. Špeciálne v Divadelných novinách, ktoré boli neziskové a závislé od sponzorov a Fondu Pro Slovakia. Písať na rôzne nadácie zaberie množstvo energie.
Vymysleli ste a postarali sa o financovanie 80. výročia Slovenského národného divadla. Prečo to všetko?
Tiež sa nad tým zamýšľam. Načo? Už by som to nerobila ani za svet. Ani vtedy, ak by niekto prišiel a dal mi peniaze...
Stratili ste ten entuziazmus, alebo vás zabrzdil pocit zlej skúsenosti?
Neľutujem to. Táto skúsenosť mi priniesla veľa poznania, nespoznala by som určitých ľudí, prostredie a hlavne seba!
Vaša kolegyňa Judita Vargová zavesila herectvo kvôli podnikaniu na klinec, Kamila Magálová zasa tvrdí, že ju veľmi vyčerpávajú starosti s vedením hotela. Nevyústi vaše odbiehanie k iným aktivitám do toho, že sa divadla vzdáte?
Divadla sa vzdám vtedy, ak tam pre mňa nebude práca. A to s krvácajúcim srdcom! Vďaka Bohu, zatiaľ sa živím tým, čo ma baví. Jedna z vecí, čo zastavila moje aktivity v podnikaní bola, že ma to jednoducho prestalo baviť.
A čo stať sa raz generálnou riaditeľkou SND?
Túto otázku som čakala!! Verejne vyhlasujem, že sa nechcem stať generálnou riaditeľkou SND.
A založiť si vlastné divadlo?
Ani to nie, viem, čo to obnáša. Je to drina. Musela by som sa prestať venovať herectvu.
Cez jarné prázdniny ste sa museli po štyroch dňoch prestať venovať lyžiam a dcére...
Mala som pracovné povinnosti. V divadle nastali neplánové zmeny, a tak som hrala. Dvakrát Štvrtú sestru a dvakrát Scény z manželského života.
Čo znamená zmena programu pre váš súkromný život?
Okrem toho, že nemôžem ísť s rodinou lyžovať, aj to, že si v práci od tej rodiny oddýchnem. (Smiech.) Asi tak, ako väčšina vydatých žien.
Kedy máte čas na rodinu?
Mám ho do porazenia. Dabingy momentálne robím málo, hrám v niekoľkých inscenáciách. Práve som dokončila s mojím odborným poradcom Milošom Mistríkom scenár na dokumentárny film pre STV o dejinách SND.
V Maľovanom na skle ste kedysi vymenili Emilíu Vášáryovú a privlastnili ste si jej anjela. Veríte na anjelov?
Verím na anjelov strážnych.
Na čo ešte veríte a na čo nie?
Verím, že život nie je len náhoda, ale kauzálne má všetko svoju príčinu. Intuitívne cítim, že každý človek má predurčenú svoju cestu. Niektorým veciam sa nemôže brániť. Musí prejsť skúškami, ale nemal by prestať myslieť pozitívne. V tomto bol úžasný Julo Satinský. Nikdy sa nesťažoval, bol príjemný, veselý. Mám okolo seba množstvo ľudí, ktorí sú zdraví a darí sa im, ale nemajú na domáce kino, tak sa stále sťažujú. Tento jav je pre Slovensko typický. Človek môže byť šťastný aj v buši s holým zadkom s jedinou kopijou.
Je to naša národná vlastnosť, alebo daň širokej slovanskej duši?
Kedysi som si myslela, že Svätopluk a jeho tri prúty sú iba poviedka. Mýlila som sa. Slováci nedokážu držať spolu, sú hašteriví a nepretržite "nešťastní". Od Svätopluka po dnešok je iba štyridsať generácií. Postavte za seba štyridsať ľudí. Nie je to taký dlhý rad.
Odzrkadľuje sa to aj v divadle?
Nevidieť kontinuitu. Nič nenadväzuje, vždy sa opätovne robí hrubá čiara. To je najväčšia chyba. Každý národ sa predsa vracia k svojim koreňom a nadväzuje na to, čo bolo dobré. U nás nie. Preto je pre dejiny kultúry aj spoločnosti Slovenské národné divadlo ukážkovým príkladom. Tu cítiť kontinuitu. Ja o tom viem najlepšie, mojím koníčkom je okrem aerobiku štúdium dejín SND.
Preto ste napísali scenár k dokumentu o SND?
Isteže. Na 80-ročnej tradícii divadla sa dá pozorovať veľký kus našej histórie. Keď sa v roku 1918 založilo SND, nikto z dobrých martinských ochotníkov doň nechcel ísť. Netúžili riskovať. Zostalo to na Čechoch. Slováci nechceli niesť zodpovednosť, ani sa angažovať.
Odľahčime tému. Čomu sa viete najlepšie zasmiať?
Nešťastie kolegu vždy poteší. Keď sa niečo stane na javisku, je to zvyčajne dobrý situačný humor.
Napríklad, v Maľovanom pán Durdík spadol pri výskoku namiesto na pevnú zem do prepadliska. Bolo to smutno-smiešne, mohol si aj ublížiť. Všetci tancovali, pozerám sa, kde je Vladko, a on sa tam dole váľal. Mala som pocit ako v škole. Nesmela som sa smiať, ale musela som.
Ťažko sa v takých chvíľach ovládnete?
Viem sa ovládať, nezačnem sa na javisku pučiťod smiechu, ani si to nemôžem dovoliť. Ale stane sa... Všeličo. Raz sa mi stalo, že som prišla neskoro na predstavenie. Sedela som s Milkou Vášáryovou v dabingu, bolo pol siedmej. Jemne som jej pripomenula, že dnes hrá. Okamžite začala telefonovať. Vysvitlo, že nie ona, ale ja som na rade. Letela som do divadla taxíkom a prvú polhodinu som sa nevedela spamätať zo šoku. Ako v klasickom zlom hereckom sne...
Kto je to?
Michaela Čobejová (1970) sa narodila v Trnave. Detstvo prežila u starých rodičov v Bánovciach nad Bebravou. Už ako dieťa rada recitovala, v Bratislave vyhrala konkurz do Detskej dramatickej rozhlasovej družiny. Účinkovala v televíznych inscenáciách - napríklad v Slnečných hodinách, Driblingu, v seriáli Kúzelné mestečko a v maďarskej filmovej snímke Miklos Akli. Vyštudovala herectvo na VŠMU a od roku 1992 je členkou Činohry SND. V súčasnosti ju možno vidieť v štyroch inscenáciách - hrá v Čerticiach, Scénach z manželského života, Štvrtej sestre a Na konci hry.
Čo o nej hovoria:
Emil Horváth, herec a pedagóg
Michaela je dnes zrelá žena, ktorá však začínala v Činohre SND ako dievčatko. Pamätám si na jej debut, ktorým bola dievčenská postava v inscenácii Divá kačka. Od tých čias sa prepracovala až k charakterovým úlohám. Aj v nich sa jej darí. A to je fajn.
Ingrid Timková, herečka
Na Miške oceňujem pozitívny prístup k životu, čo si myslím, že v súčasnosti nie je bežné. Roky nás spája príjemný vzťah, možno aj preto, že bývame s jednej štvrti.
Robo Roth, herec
Miška je veľmi milá, prirodzená, dynamická žena. Imponuje mi jej veľkosť. Pekne sa oblieka. Má veľkú papuľu. Vďaka nej ma dokopala k veciam, do ktorých by som sa inak nikdy v živote nebol pustil.
Autor: Barbora Laucká / Foto: ROMAN FERSTL
