Zima skončila, je tu jar a ja sa začínam pýtať, aké bude leto? Horúce? Absurdné!
Rok čo rok si tako ľudia spestrujú život otázkami, ktoré za nich aj tak vyrieši Boh a príroda. Len táto nerozlučná dvojica pozná správne odpovede. Čo všetci očakávame, keď dobre vieme, že v zime bude mráz a kalamity a v lete teplo na skapanie! Prekvapením ale je, že v posledných desaťročiach naša dvojica Boh a príroda akoby začala reagovať na naše otázniky a zabehané štyri ročné obdobia sa začínajú zlievať - vzniká akýsi zvláštny mix. Čo sme chceli, to máme. Teplo na Vianoce, zimu na Veľkú noc, v auguste chlad, tichú spomienku na Rusov. Neustále sa to opakuje do omrzenia a nielen štyri ročné obdobia, ale všetko čím žijeme.
V novembri 89 som si hovoril, aká je to smola pre tých, čo už s nami nie sú a nevidia, že sa práve začal nový, krajší život! Mítingy, sľubovanie lásky, skrátka, naivita ako Brno! O čo teda prišli tí, čo nás predišli do večnosti? O nič. Či azda o tú zlobu a nenávisť, čo prekvapujúco vykypela spod slovenských hrncov, a zaplavila celú krajinu. Oni aspoň odchádzali s nádejou a vierou, že my, ktorí tu začíname žiť vysnívaný nový život, sme sa ho aj dočkali.
Áno, dožili sme sa nového roku a s ním aj novej jari. Na jar 1990 už bolo jasné, že nie je nová, že je to len mix, presne podľa prírody. Aj človek je len mix pľúšte, nečasu a slnečnej páľavy.
Zlý človek, podobá sa daždivému dňu. Všetci však máme radi jar, mierne príjemné teploty, spev vtáčikov, zelenú trávu, rozkvitnuté stromy. Je nádejou v to lepšie. Keby sa tak dala predĺžiť, aby sme ľahšie prežili všetky zimy, čo sú v každom z nás!
Váš stĺpček - Marián Labuda