Veľmi dlho trvalo, kým sa zemiaky z Južnej Ameriky udomácnili v Európe. Na túto napohľad nie veľmi príťažlivú plodinu sa na starom kontinente dlho pozerali s nedôverou. Keď ich doviezli prvýkrát do Talianska a Francúzska, ľudia ich odmietli. Vyzerali vraj odpudzujúco a mali trpkú príchuť. Do Anglicka dorazili prvé zemiaky pred 415 rokmi, 28. júla 1586 z Kolumbie. Ani tam to nemali spočiatku jednoduché.

Predpokladá sa, že zemiaky pochádzajú z peruánskych Ánd, kde ich pestovali Inkovia. Ľudia tu vždy na ne boli pyšní - dnešní potomkovia Inkov poznajú až tisíc rôznych výrazov pre zemiaky.

Boli to španielski dobyvatelia, ktorí ich na prelome 15. a 16. storočia objavili pre Európu v Ekvádore na zemiakových trhoch. Veľmi skoro sa stali potravinou na lodiach - námorníci, ktorí ich jedli, netrpeli chorobami.

Kedy a kde sa začali zemiaky pestovať v Európe, to sa presne nevie. Uchytili sa najmä v rodinách námorníkov, ktorí vedeli oceniť výhody tejto plodiny a na svojich cestách aj odsledovali, ako sa o zemiakové sadenice treba starať. Prvé zemiakové políčka v Európe sa objavili pravdepodobne v oblasti Biskajského zálivu v severnej časti Španielska.

Potom prišlo i na Anglicko. Na návrate z dobrodružnej cesty z Karibského mora sa sir Francis Drake a jeho posádka zastavili v kolumbijskej Kartagéne, aby si na ďalekú cestu nabrali zásoby. Loď naložili zemiakmi a vyrazili domov. Časť z nich sa dostala aj k zberateľovi rastlín Johnovi Gerardovi, ktorý ich považoval za „silné a výživné“ a neskôr zemiakom venoval jednu kapitolu vo svojej knihe. Neznamenalo to ale, že by sa stali rýchlo populárnymi, skôr naopak.

Časť z kolumbijských zemiakov využil aj sir Walter Raleigh, ktorý ich na svojich panstvách v Írsku neďaleko Corku začal aj pestovať. Ako dar ich poslal kráľovnej Alžbete I. Keďže jej kuchári vôbec nevedeli, čo sa so zemiakmi robí, zahodili hľuzy a uvarili namiesto nich listy a stonky. Celá kráľovská rodina veľmi vážne ochorela a zemiaky sa stali na storočie zakázanou potravinou. V tom čase mali povery veľkú moc a mnoho ľudí verilo, že zemiaky majú niečo spoločné s čiernou mágiou, alebo sa báli, že by sa nimi mohli otráviť.

Napriek tomu sa hľuzy postupne stávali populárnymi. Zachutili kolonistom v Amerike, ale aj Nemcom. Pruský vládca Frederik Veľký svojich poddaných dokonca nútil, aby ich pestovali a vyhli sa tak hladomorom - v tom čase v Európe úplne bežným. Tým, ktorí zemiaky odmietali, hrozilo, že prídu o nos alebo ucho.

Ani vo Francúzsku to nebolo spočiatku jednoduché. Zemiaky presadil až mladý poľnohospodár Antoine Augustin Permentier, ktorý prežil nejaký čas v pruskej väznici - aj vďaka zemiakom. O ich užitočnosti najprv presvedčil kráľovskú rodinu. Vďaka šikovnému „marketingovému“ ťahu kráľovnej Márie Antoinetty, ktorá si na verejnom vystúpení dala do vlasov kvet zo zemiaku, sa stali hitom. Najprv to bola módna pochúťka bohatých, ktorých čoskoro začali napodobňovať aj nižšie vrstvy.

Zemiaky napokon hrali úlohu pri jednom z najhorších známych hladomorov v Európe. Stalo sa to v Írsku. Na tomto v tom čase veľmi chudobnom ostrove plodina našla ideálne podmienky. Čoskoro na írskych stoloch zemiaky dominovali - zaistili až 80 percent spotrebovaných kalórií. Kŕmili nimi tiež všetky hospodárske zvieratá. Začiatkom 19. storočia vraj írsky roľník zjedol až desať zemiakov na deň.

V roku 1840 však prišla katastrofa. Tri roky ničila mikroskopická huba Phytophthora infestans úrodu, ktorá plesnivela. Ľudia nemali čo jesť, zvieratá nebolo s čím kŕmiť. Nebolo zemiakov, nebolo mlieka, mäsa, vajíčok. Vyše milióna ľudí zomrelo, takmer dva milióny emigrovali do Spojených štátov a Británie. Írska populácia sa zredukovala takmer o jednu štvrtinu a už nikdy nedosiahla pôvodnú úroveň.

V utorok - Ignác z Loyoly, prvý jezuita