Irvine Welsh. FOTO - ČTK
Jednou z hviezd trinásteho ročníka Festivalu spisovateľov v Prahe je slávny Škót Irvine WelshAk má niekto zo spisovateľov nárok na označenie byť hlasom „chemickej“ generácie, bol to určite Škót IRVINE WELSH (1961). Ako šestnásťročný utiekol zo školy a odišiel do Londýna. Rodák z Edinburgu osobné zážitky zo sveta punkáčov a narkomanov dokázal opísať šťavnatým slangovým jazykom. Jeho prvý román Trainspotting autenticky vystihuje nielen život dospievajúcej mládeže v Edinburgu, ale aj spoločenskú atmosféru na začiatku deväťdesiatych rokov. Drogy, nezamestnanosť, nuda, futbal - to silne zarezonovalo medzi mládežou sveta.
Knižný bestseller po prvýkrát vyšiel v roku 1993, ale kultúrnym (a kultovým) fenoménom sa stal vďaka výbornej filmovej verzii režiséra Dannyho Boyla, ktorá vznikla o tri roky neskôr. Neskoršie diela kritici (aj mnohí čitatelia) už odzívali. Jeho zatiaľ posledné dielo Porno sa vracia k postavám Trainspottingu, ale autor zdôrazňuje, že mu ide o úplne iné témy. Welsh dnes pripomína niektorého z hrdinov svojich kníh.
Nedávno ste sa presťahovali do USA. Prečo?
„Bola to kombinácia niekoľkých faktov - osobných aj pracovných. Mal som dojem, že v Londýne trochu zapadám do rutiny. Navyše, žiť práve v tomto okamihu v Amerike je zaujímavé.“
Čím?
„Amerika stojí v súčasnosti na križovatke, ale ak sa vydá tou nesprávnou cestou, sme všetci v prdeli.“
Vždy ste sa pokúšali zachytiť atmosféru určitého miesta, konkrétnej sociálnej skupiny. Je pre vás Chicago výzvou? Budete písať o Amerike?
„Stĺpček, ktorý píšem pravidelne do Daily Telegraph, je vždy o Amerike. Nechcem písať priamo o invázii do Iraku alebo americkej politike ako takej, aj keď sa tomu vyhnúť nedá. Čo sa týka románov, presun do Ameriky iste bude mať vplyv na to, čo píšem.“
Ako by ste opísali súčasnú atmosféru v Spojených štátoch?
„Myslím si, že do britskej kultúry sa vplazil akýsi zadebnený antiamerikanizmus. Treba myslieť na to, že vojakov do Iraku neposlal národ, ale vláda. Dávno predtým, než som sa do Ameriky presťahoval, čítal som v Daily Telegraph článok Normana Mailera, v ktorom tvrdil, že si dokáže predstaviť Spojené štáty ako totalitnú krajinu. Vtedy mi to prišlo ako klišé, prejav paranoje, teraz aspoň vidím, že je to možné naozaj.“
Píšete novinové stĺpčeky iným jazykom, než aký používate v knihách?
„Sĺpčeky píšem spisovnou, štandardnou angličtinou. To je skvelý jazyk pre žurnalizmus: trošku nudný, ale ako stvorený na vypovedanie informácií a inštrukcií v službách impéria. A romány? Je to jazyk, ktorým ľudia nehovoria vo filmoch, v televízii ani v skutočnom živote. Prečo sa ho teda držím v knihách? Písanie by malo odrážať obrovskú pluralitu rôznych súčasných kultúr. Jazyk je živý a ustavične sa vyvíja. Spisovatelia predsa nemajú byť nejakí kurátori.“
V knihách ako Trainspotting, Acid House a ďalších ste ponúkli svet, ktorý je do veľkej miery ovládaný mocenskými vzťahmi. Zmenil sa váš pohľad v súvislosti s nástupom internetu alebo situáciou po 11. septembri?
„Odkedy som spoznal americké médiá, som oveľa väčším priaznivcom internetu. Je to trochu irónia, ale svojím preháňaním americké médiá doslova privádzajú ľudí k alternatívnym internetovým stránkam ako zdrojom správ a informácií. Učím niekoľko kurzov na fakulte slobodných umení a som prekvapený počtom ľudí - v nijakom prípade extrémistov - ktorí už jednoducho nedôverujú médiám, že by poskytovali presné, nezaujaté správy.“
Vaše knihy - a filmy, ktoré podľa nich boli nakrútené, majú veľmi úzky vzťah k hudbe. Aký k nej máte vzťah vy?
„Hudba bola vždy prvá. Vlastne som skôr neúspešný muzikant než úspešný spisovateľ. Hudba mi pri písaní pomáha. Pre každú postavu vo svojej knihe si urobím hudobný zoznam a potom idem a nakúpim si cédečka, ktoré by táto postava počúvala.“
V čom vám to pomáha?
„Pomáha mi to nájsť ich osobnosť. Čo si púšťajú, kde bývajú, s kým spia - to mi slúži ako rámec pre ich ďalší charakterový rozvoj.“
Ako sťaby úspešný spisovateľ, ktorého číta množstvo mladých ľudí, cítite svoje spoločenské postavenie v porovnaní s hudobníkmi?
„Mám množstvo priateľov medzi úspešnými muzikantmi. A ako sme starší, zisťujem, že som veľmi rád spisovateľom.“
Prečo?
„V porovnaní s muzikantmi, ktorí trebárs predajú rovnaký počet CD ako ja kníh, mám oveľa menšiu anonymitu. Tiež vzhľadom na to, že hudba sa zdá tesnejšie zviazanejšia s určitou vekovou skupinou, mladou kultúrou a obchodom, čitatelia sú k spisovateľovi lojálnejší než poslucháči ku kapele. Poznám skupiny, ktoré skúsili úspech, ale dnes sú v útlme. Ja mám naproti tomu pocit, že práve začínam, že nebudem naozajstný spisovateľ, kým nenapíšem aspoň desať kníh. Teraz mám za sebou také učňovské roky na verejnosti a nemôžem sa dočkať, až sa úplne rozbehnem.“
Autor: Ladislav Nagy, Praha
