ťaženie“. Veď sa oslavuje výročie útoku na kasárne Moncada v roku 1953, čím sa datuje začiatok komunistickej revolúcie. V nomenklatúre sa ale podľa latinskoamerických komentátorov už mesiace, zatiaľ potichu, diskutuje o tom, kto bude nástupcom a ako sa ku kormidlu postaví.

Castro: Dedičom je Castro

Fidel Castro pred mesiacom v rozhovore pre americkú televíznu stanicu NBC vyhlásil, že jedným z jeho možných nástupcov je 69-ročný brat Raúl, druhý tajomník Komunistickej strany Kuby (PCC) a minister obrany. Vyriecť poslednú vôľu Fidela prinútila nevoľnosť, pri ktorej sa počas jedného zo svojich príhovorov zrútil do mikrofónov.

Komentátori kubánskej komunity na Floride si lámu hlavu nad tým, či castrizmus zostane na Kube aj po Fidelovej smrti. Mnohí tomu neveria. Tvrdia však, že silné korene komunistického aparátu sa budú likvidovať veľmi ťažko. Vedia ale, že Raúla Castra čaká rozhodnutie, ktorého sa podľa diplomatov v Havane obáva. Môže skríknuť legendárne revolučné heslo „Tu sa nikto nepohne“ alebo väčšine ponúkne, aby sa zúčastnila na moci, čím odštartuje proces pomalého otvárania sa svetu. Už teraz na tento moment čakajú „imperialistickí supi“ ochotní investovať do niektorého zo zanedbaných turistických komplexov.

Raúla podľa všetkého láka prvá možnosť, z pragmatických dôvodov je ale naklonený tej druhej.

Konfrontácia…

Podľa kubánskeho exilu sa Raúl Castro pripravuje na prvú stratégiu. Má pod absolútnou kontrolou ozbrojené sily a ministerstvo vnútra. Má síce nekompetentných, ale verných ľudí na dôležitých miestach. Napríklad Abelardo Colomé Ibarra, všemocný minister vnútra. Ďalším príkladom by mohol byť Julio Casas Regueiro, hlavný správca obrovského armádneho podnikateľského konglomerátu - hotelov, fabrík, finančných inštitúcií. Raúlovi by sa iste páčilo, keby vojenskopolitický aparát ďalej kontroloval ekonomické aktivity. No pozorovatelia pochybujú, či vojaci zostali horlivými dôstojníkmi 60. rokov. Dnes sú z nich byrokrati zničení realitou, ktorí chcú pracovať ako námestníci v hoteloch a reštauráciách alebo sa zoznámiť so zahraničným investorom.

Raúl sa i napriek tomu môže pokúsiť o udržanie systému zbraňami. Krajina by tak čelila konfliktu.

Alebo demokracia

Nemenovaný latinskoamerický premiér, ktorého cituje miamský denník El Nuevo Herald, povedal, že „na Fidelovom pohrebe sa Raúlovi povedia pravidlá hry. Skončili sa ústupky voči Kube, ak chce byť kamarátom, bude musieť prejsť cez demokratické dvere“. Raúlovi by tak zostala možnosť vytvoriť akýsi čínsky model pseudokapitalizmu. Kubánci by mohli podnikať a ľudia vlastniť majetok, čo by skôr či neskôr vytvorilo obrovské sociálne rozdiely a revolúcia by ešte viac stratila náboj „triedneho boja“.

Fidelovou poslednou vôľou a Raúlovou úlohou je zatiaľ udržanie režimu. Mýlia sa tí, ktorí si myslia, že najvyšší sa nezaujíma o svoje následníctvo. Celý svoj život pracoval na budovaní pyramídy moci. Nezastáva názor „po nás potopa“. Jeho heslom je „po mne ja sám“.

Po Fidelovom pohrebe sa ale bude rozhodovať Raúl.

JURAJ TOMAGA