Viktor Jerofejev (1947) spisovateľ. Žije v Moskve. Je autorom významnej antológie ruských spisovateľov - Ruské kvety zla.
Doteraz bola Amerika čosi ako dobrý strýko, ktorý býva v ďalekej cudzine. No je pritom blízkym priateľom rodiny, čosi ako vždy vítaný hosť. Ten kúzelník v pestrej rozhalenke a džínsoch nás od najútlejšieho detstva rozmaznáva drahými darčekmi, rozdáva na kilá cukríkov, žartuje, smeje sa, stará sa o naše zdravie, ochraňuje pred smútkami a zaháňa nepriateľov.
Časom, pochopiteľne, vidíme, že strýko bol aj naivný, že zhltol každú sprostosť, počúval idiotské pesničky a svojimi povrchnými názormi sa nám trochu odcudzil. Ale aj tak má obrovskú zásobu spoľahlivosti, solídnosti a odvážneho štýlu. Ako z budovateľa vlastnej civilizácie z neho vždy vyžarovala poctivosť. S ním sa dalo diskutovať. Uňho bolo vidieť úprimné úmysly a stabilné etické štruktúry.
A odrazu vysvitne, že strýko sa venuje podozrivým aktivitám, zahmlieva svoje pravé zámery a mení sa. Jeho úsmev už nevzbudzuje pohodu. Možno je to v skutočnosti gangster, ktorému hrozí basa. Celé detstvo sa naraz ukazuje v iných farbách, darčeky už nevyzerajú ako darčeky, zo starostlivosti je obyčajné pokrytectvo.
Doteraz si Amerika zakaždým mohla nájsť akési ospravedlnenie, ktoré sa opieralo o poslušnosť voči zákonom. Vojna vo Vietname sa síce nedala ospravedlniť ideologicky, ale prinajmenšom to bola obrana určitých hodnôt, sebaobrana. Za sovietskej éry vrhala Amerika lúč nádeje ešte aj na mňa, drobného moskovského literárneho disidenta: americké veľvyslanectvo ma z času na čas pozývalo na pohár francúzskeho vína a krvavé steaky, a ja som pri večeri mohol debatovať o slobode slova.
Ale to, čo robí Amerika v Iraku, sa nedá nijako ospravedlniť. Amerika teraz dovoľuje každému, kto má moc a možnosti, zničiť tých, čo sa mu nepáčia. Saddámov režim je odporný. Islamský fundamentalizmus mi je odporný. Večer jedenásteho septembra som priniesol kvety k americkému veľvyslanectvu. Ale nechápem, kde berie Amerika právo viesť križiacku výpravu proti podstatne slabšej a chudobnejšej krajine. Saddám je zrnkom piesku v arabských dejinách, ktoré si túto vojnu nezapamätajú ako oslobodzovanie, ale ako znásilnenie. Pochovanie dôvery k Amerike je pre mňa výzvou, ako žiť v novej skutočnosti, psychologickým ochromením.
Môjho milého strýka Ameriku jedenásteho septembra znásilnili. Veľmi ho z toho bolel zadok. Strýko je ubolený, potupený, urazený. Teraz má zelenú. Máva obuškom okolo seba. Ale pre mňa to už nie je dobrý strýko.
VIKTOR JEROFEJEV
