Tony Blair a George Bush - OSN v Iraku bude, ale vyskakovať veľmi nemôže. FOTO - REUTERS
Nie je dostatočne jasné, kto bude Iraku po výstrele poslednej guľky vládnuť, aké budú jeho právomoci, akú úlohu a či vôbec bude mať v krajine OSN a ako dlho bude trvať, kým si Iračania začnú vládnuť sami.
O tomto všetkom včera rokoval v Belfaste americký prezident George Bush s britským premiérom Tonym Blariom. Ale ani oni neprezradili viac. Dohodli sa len, že v Iraku budú vládnuť Iračania, a nie vojaci koalície alebo OSN.
Nebude to však hneď. Existuje niekoľko plánov, samotná americká administratíva ešte živo diskutuje, ktorý je najvýhodnejší. Možnosti sú tri.
Najmenej možný či takmer nemožný je model vlády, ktorá by dostala mandát od OSN. To je pre Američanov neprijateľné.
Ďalšou možnosťou je rýchlo zostaviť prechodnú vládu z ľudí vybraných Američanmi. To by síce Washingtonu umožnilo rýchlo sa stiahnuť z horúcej pôdy, ale pravdepodobne len na krátky čas. Problémy by sa vrátili.
Najpriechodnejší je tretí model - kompromis s vyhliadkou dlhšieho zotrvania spojencov v regióne. Ten v zásade podporili aj Bush aj Blair.
Jeho kľúčovou osobou je generál vo výslužbe Jay Garner. Jeho úlohou je postupne preberať mestá, ktoré sú už pod plnou kontrolou spojencov, a inštalovať tam nové vedenie - takzvaných regionálnych koordinátorov. Niečo podobné sa už stalo v Basre, kde Briti ustanovili miestneho správcu, ktorý bude riadiť mesto.
Ďalším krokom by malo byť vytvorenie prechodnej vlády zloženej z domácej aj exilovej opozície. Spojenci si však pravdepodobne podržia vo svojej kompetencii silové rezorty.
Časový rozvrh tohto plánu neexistuje, hovorí sa však, že sa bude realizovať mesiace či dokonca roky.
Kľúčovou otázkou povojnového Iraku je úloha OSN. Po včerajšej schôdzke Tonyho Blaira a Georgea Busha je jasné, že nebude veľká. Obaja politici ju síce označili za „podstatnú“, ale jej podstatu Bush veľmi dôrazne umiestnil do sféry humanitárnej pomoci a „vplývania“ na civilistov.
Obe mocnosti vyjadrili názor, že cieľom ich úsilia je čo najrýchlejšie ustanovenie vlády zvolenej Iračanmi, bez akejkoľvek asistencie zvonka. Nebude to však jednoduché. V súvislosti s obnovou Iraku sa často spomína povojnové Nemecko a Japonsko. Tieto krajiny však mali skúsenosť s demokraciou a kým sa veci v Japonsku dostali do normálu, trvalo to sedem rokov. Analytici tvrdia, že Iračania by sedemročný protektorát znášali veľmi zle.
Iní upozorňujú na to, že inštalácia demokracie, aspoň v elementárnej podobe, sa na Blízkom východe nikdy nepodarila a upozorňujú na často opomínaný príklad Libanonu. Tam sa Izrael niekoľko rokov snažil vytvoriť spriatelený režim, ale pod domácim a medzinárodným tlakom tento úmysel úplne zlyhal.
Situácia v Iraku aj postavenie spojencov vo svete sú síce odlišné, ale odborníci tvrdia, že výsledok môže byť totožný. Ich rada znie: neočakávajte perfektný výsledok, je nedosiahnuteľný.
JANA MIKUŠOVÁ
