Iračania a spojeneckí vojaci v Násiríji si navzájom neveria. Situácia sa možno zmení, keď v meste začnú pôsobiť irackí opozičníci. FOTO - REUTERS
Z amerických predvojnových mediálnych vízií nezostal kameň na kameni. A to aj napriek tomu, že ciele, ktoré si Bushova administratíva dala, sa pomaly napĺňajú. Jedným z nich je aj spolupráca s irackou opozíciou pri ničení režimu Saddáma Husajna a pri obnove krajiny.
Pôvodné zámery rátali s rozhodne väčšou angažovanosťou domácej aj exilovej opozície v celom procese. Optimisti si mysleli, že opozícia podporovaná Američanmi prakticky od prvej porážky Saddáma v roku 1991 bude aktívnejšia pri vnútornom rozklade režimu, vedení povstaní aj pri vytváraní priaznivejšej atmosféry pre spojenecké vojská. Nestalo sa tak a symbolom nevydarenej spolupráce sa stalo „povstanie“ v Basre.
Príčin doterajšej nepružnosti v zapájaní irackej opozície do diania v krajine je niekoľko. V prvom rade - iracká opozícia nie je jednotná a to isté sa dá povedať aj o jej cieľoch. Do hry vstúpila aj nedôvera spojencov, či obavy z toho, ako iní zareagujú pri preferencii jednej zo zložiek opozície.
Iracká opozícia je charakteristická aj tým, že jej lídri nežijú roky v Iraku, mnohí tam dokonca nikdy neboli a ich životný štýl je veľmi vzdialený irackému. Pre bežných Iračanov sú nedôveryhodní. Tí, ktorí sú dôveryhodní pre Iračanov, zase nevyhovujú spojencom.
Jediná skupina, ktorá nateraz viditeľne zasiahla do boja, sú irackí Kurdi na severe Iraku, ktorí so spojencami pochodujú v jednom šíku. Práve z tejto oblasti dorazili v nedeľu na juh, ktorý je už zväčša pod kontrolou spojencov, stovky exilových Iračanov pod vedením bývalého bankára a zakladateľa Irackého národného kongresu Ahmeda Šalabího.
Tento krok sa dá hodnotiť politicky aj vojensky. Politicky podľa pozorovateľov znamená výrazné „vytiahnutie“ Šalabího spomedzi irackých opozičných lídrov a prisúdenie mu zásadnej úlohy. Nie je tajomstvom, že Šalabí je koňom „jastrabov“ v americkej administratíve. Podporuje ho minister obrany Donald Rumsfeld, aj viceprezident Dick Cheney.
Šalabí však nemá dôveru v Iraku, kde bol mimochodom dvakrát za život a kde mu nevyšla organizácia povstania proti Saddámovi. Nedôverujú mu ani americké spravodajské služby, ktoré v minulých rokoch niekoľkokrát nesprávne informoval.
Šalabí vyhlasuje, že umiestnenie jednotiek exilových Iračanov neďaleko juhoirackej Násiríje je začiatkom budovania slobodnej irackej armády a to, že jeho muži chcú bojovať so spojencami. Američania sa takémuto hodnoteniu reality vyhýbajú a skôr hovoria, že iracké opozičné skupiny zložené zväčša z bývalých šiítskych vojakov budú plniť humanitárne úlohy a pôsobiť ako most medzi armádou a civilistami. Ich vojenský význam bude skôr symbolický.
Budú však významným testom prijateľnosti Američanmi podporovanej opozičnej skupiny medzi obyvateľstvom. To, ako dlho im bude trvať, kým získajú dôveru, predurčí americkú stratégiu pri tvorbe civilnej správy Iraku, aj ich úlohu v nej.
JANA MIKUŠOVÁ
Kto je Ahmed Šalabí
Päťdesiatsedemročný bývalý bankár a šéf Irackého národného kongresu je šiítsky moslim. Pochádza z majetnej rodiny, ktorá v roku 1956 emigrovala z Iraku do Spojených štátov amerických. Tam vyštudoval matematiku a pracoval ako finančník. Je označovaný za kontroveznú, charizmatickú osobnosť. Jeho kritici tvrdia, že Iracký národný kongres zneužíva na osobné ambície.
Svojím lobingom si získal priazeň časti americkej administratívy. Praktická realizácia jeho plánov je však viac ako otázna. V polovici 90. rokov sa pokúsil o povstanie v kurdskej časti Iraku. Skončilo sa neúspechom a smrťou mnohých ľudí.
V roku 1992 ho v Jordánsku v neprítomnosti odsúdili na 22 rokov žalára a nútené práce za bankový podvod, ktorý položil banku Petra.
Šalabí v posledných rozhovoroch tvrdil, že mu nejde o žiadne funkcie v Iraku. V kuloároch sa o ňom však hovorí ako o najhorúcejšom kandidátovi na miesto Saddáma Husajna. (mik)
