Panika v Bagdade narastá. FOTO – TASR/EPA
li asi tridsať irackých tankov a vozidiel a zabili niekoľko tisíc irackých vojakov, sami stratili jeden až dva tanky a štyroch mužov. V Bagdade však nič neobsadzovali, po splnení svojej úlohy sa z mesta okamžite stiahli.
Výpad do mesta, po ktorom budú pravdepodobne nasledovať ďalšie, by mohol byť akousi predohrou pred očakávanou bitkou o Bagdad. Hovorí sa tomu prieskum bojom, menšie vojenské jednotky týmto spôsobom testujú protivníkovu obranu, jej slabé miesta a vôbec jeho odhodlanie bojovať. Američania ale pravdepodobne dúfajú, že by toto „oťukávanie“ mohlo nahradiť samotný boj o mesto, ktorému sa právom (aj keď nie za každú cenu) chcú vyhnúť.
Premávanie amerických tankov uprostred mesta, centra a symbolu Saddámovej moci tak má skôr symbolický a psychologický než čisto vojenský význam. Iračanom a ich vedeniu, ktorí ešte stále pomýšľajú na boj, má naznačiť, aká je ich situácia beznádejná, keď si spojenci aj v centre a najchránenejšom mieste ich moci robia viac-menej, čo chcú.
Podobných psychologicky zameraných akcií robia spojenci viac, patrí medzi ne pravdepodobne i to, že sa pri bombardovaní a dobýjaní prednostne zameriavajú na luxusné paláce Saddáma Husajna a ďalších prominentov jeho režimu. Paláce majú vojenský význam, často totiž slúžia ako centrá velenia či sklady zbraní a môžu byť cenným zdrojom informácií. Spojenci tak predovšetkým davajú najavo, akí sú aj vodcovia diktatúry zraniteľní a čo svojou podporou režimu strácajú.
Opäť sa dostávame k tomu, že spojenecká taktika je okrem snahy chrániť životy vlastných vojakov a civilistov založená aj na predpoklade, že iracká diktatúra je vnútorne krehká a nespokojnosť s ňou v radoch irackej armády veľká. Stačí preto relatívne málo, aby sa režim rozložil a iracká armáda prestala bojovať. Tento predpoklad zatiaľ vychádzal iba čiastočne. Pre všetkých zúčastnených, s výnimkou Saddáma a jeho okolia, by však bolo najlepšie, aby sa splnil aspoň v prípade Bagdadu. Inak budú musieť spojenci pristúpiť k systematickému dobýjaniu.
To sa pravdepodobne nezačne dnes alebo zajtra. Než k nemu prikročia, musia Američania naozaj počkať na prísun ďalších jednotiek a materiálu vrátane štvrtej mechanizovanej divízie o sile asi 20-tisíc mužov, ktorá sa v týchto dňoch ešte iba kompletizuje v kuvajtských prístavoch. Dá sa taktiež predpokladať, že počkajú až sa zo severu k Bagdadu viac priblíži spojená kurdsko-americká armáda, dlho očakávaný severný front tejto vojny.
Aj potom by sa v Bagdade pravdepodobne zamerali iba na ovládnutie strategických bodov, rozdelenie mesta a pokúsili by sa izolovať iracké velenie od jeho jednotiek a bojujúcich Iračanov od civilného obyvateľstva. Ak niečo také vôbec bude možné. Podľa amerických vojakov, ktorí sa vrátili z výpadu do Bagdadu, ich časť obyvateľov mesta vítala, iní, na pohľad úplne rovnakí ľudia po nich strieľali.
PETER MORVAY
