Iracký tank T-55 horí po zásahu z tanku Abrams americkej námornej pechoty. FOTO - ČTK/AP
Vojna v Iraku má svoju novú záhadu. Dlhé týždne sa médiá aj analytici predháňali v opise toho, aký ľúty boj môže nastať, keď sa spojenecké jednotky v boji stretnú s elitnými vojakmi irackej armády, s takzvanými Republikánskymi gardami, brániacimi hlavné mesto. Niečo mali naznačovať už urputné boje o niekoľko miest na juh od Bagdadu, do ktorých sa jednotky gárd tiež zapojili.
Avšak potom, ako Američania prekonali obranu pri týchto mestách a postúpili do bezprostrednej blízkosti Bagdadu, k predpokladaným ťažkým bojom zatiaľ nedochádza.
Na hlavné sily gárd síce narazili, tie sa však aspoň zatiaľ neukazujú byť nejakým zvlášť tvrdým orieškom. Podľa spojeneckých hlásení už boli dve divízie gárd vyradené z boja a ďalšie sa podarilo výrazne oslabiť. Podľa včerajších správ sa dokonca spojencom vzdávajú tisíce príslušníkov týchto jednotiek.
Existuje niekoľko možných vysvetlení tejto záhady. Prvým je, že sú spojenecké hlásenia prehnane optimistické a jednotky gárd sa iba sťahujú do mesta a snažia sa útočníkov vlákať do pasce.
Druhou možnosťou je, že bojaschopnosť gárd a ich oddanosť diktátorovi sa výrazne preceňovala. Saddám sám im príliš neveril. Podobne ako vojaci radovej armády mali vraj aj príslušníci gárd zakázaný vstup do Bagdadu, kde sa môžu pohybovať len ešte elitnejšie jednotky, takzvané Špeciálne republikánske gardy. Spojenci taktiež od začiatku tvrdia, že s gardami vyjednávajú o ich kapitulácii.
Gardy boli navyše v poslednom týždni vystavené obrovskému tlaku. Aj keď majú títo vojaci na iracké pomery najmodernejšiu výzbroj, tá je v porovnaní so spojeneckou stále zastaraná a proti spojeneckým leteckým úderom a obrnencom v otvorenom teréne nemôžu obstáť. Ich vyslanie v ústrety útočníkom bolo z hľadiska irackej obrany zbytočné a samovražedné.
Okrem toho, že Saddáma mohla zlákať vidina víťaznej matky všetkých bitiek v horúcom piesku púšte, v oddialení gárd od Bagdadu mohla hrať rolu aj už spomínaná nedôvera. Objavili sa dokonca správy, že Špeciálne republikánske gardy začali paľbu na jednotky Republikánskych gárd, ktoré chceli ustúpiť do Bagdadu.
Irackú armádu však mohli oslabiť aj iné faktory. Ako typický diktátor žijúci v paranoickom strachu o vlastnú moc sa Saddám vždy snažil odstaviť či zlikvidovať každého schopnejšieho jedinca, ktorý sa vyskytol v jeho okolí, a to vraj platilo i pre schopnejších veliteľov jeho armády.
Nebolo by to nič nezvyčajné, Saddámov veľký vzor Stalin taktiež vyvraždil kvalitný veliteľský zbor Červenej armády práve v predvečer nacistického útoku.
