SLOVENSKÁ NÁRODNÁ MYTOLÓGIA I.Odpoveď na prvú otázku je zdanlivo jednoduchá – sme predsa Slováci. Kto však je Slovák? Ten, koho materinským jazykom je slovenčina alebo koho predkovia boli Slováci? Reč je síce dôležitým kritériom, môže sa však vylučovať s druhou požiadavkou – ak sem príde cudzinec a zoberie si za ženu Slovenku, ich deti síce budú rozprávať po slovensky, ale geneticky to už nebudú „čistokrvní Slováci“. A naopak, ak sa slovenská rodina vysťahuje do cudziny a ich deti sa už nenaučia dobre po slovensky, budú ešte Slovákmi?
Jazyk ani požiadavka čistokrvnosti teda nemôžu byť absolútnymi kritériami a história nám to dosvedčí. Ak si len predstavíme, koľko etník sa na území Slovenska vystriedalo – od Avarov, Maďarov, Tatárov, Nemcov, Turkov, Chorvátov, Talianov, Čechov… musíme rezignovať na pojem „čistokrvný Slovák“. Moderné etnologické bádanie preto kladie dôraz na povedomie, identitu – jednoducho sme tým, čím sa cítime byť. Napriek rôznym genetickým „nánosom“ sa môžeme cítiť Slovákmi. Odkedy sa však aj naši slovanskí predkovia cítili Slovákmi? To je už trochu zložitejšia otázka.
Je jasné, že Slovákmi sme sa niekedy stali. Etniká vznikajú a zanikajú a tieto procesy nazývame etnogenézou. Najväčší omyl všetkých nacionalistických koncepcií je ten, že počítajú s večnými etnikami (nazývajú ich národy, hoci nie celkom opodstatnene). Podľa týchto teórií, ak na Slovensku žijú Slováci, tak aj ich predkovia, ktorí tu žili, boli Slováci.
To však nie je pravda. Takto by predsa nemohli vznikať žiadne nové etniká. Aj Taliani by mohli o sebe tvrdiť, že sú vlastne Rimania, Francúzi by mohli byť Keltami a pod. Najzaujímavejší je prípad Španielov. Pôvodné obyvateľstvo Španielska tvorili od staršej doby železnej Iberovia, potom tam prišli postupne Kelti, Rimania, Germáni, Arabi a z tejto zmesi vznikli Španieli. To znamená, že v určitom historicky nie príliš dlhom čase sa geneticky, jazykovo aj kultúrne veľmi pestrá väčšina obyvateľstva Pyrenejského polostrova začala považovať za Španielov, získala španielsku identitu.
Tu je kľúčový moment – pri vzniku etník a neskôr národov je dôležitá sebaidentifikácia, ktorá sa musela prejaviť aj v písomných dokumentoch. Kedy táto situácia mohla nastať na Slovensku?
Naši slovanskí predkovia sa objavili v strednej Európe v 6. storočí (všetky pokusy o skoršie datovanie sú nepodložené). Dobové písomné (latinské) pramene ich nazývajú jednotným termínom Sclavi, ktorý prekladáme ako Slovania. V 9. storočí sa však už objavujú pomenovania pre Čechov a Moravanov – počas troch storočí došlo teda k etnogenetickým procesom a vznikli tieto etniká.
O Slovákoch stále pramene mlčia. Pravdepodobne ešte tvorili jeden celok s Moravanmi. Je preto zbytočné špekulovať, že na Slovensku už vtedy žili predkovia Slovákov. Samozrejme, že žili, ale ešte nemali slovenskú identitu, necítili sa Slovákmi. Okrem toho „predok“ je etnicky veľmi neurčitý pojem. Až po rozpade Veľkomoravskej ríše (a straty moravskej identity) sa začína pomaly rozvíjať slovenské povedomie, čo bolo spôsobené aj začlenením nášho územia do Uhorska.
Všeobecne uznávaná teória hovorí, že etnická identita sa prejavuje najmä pri stretnutí s inými, cudzími spoločenstvami. Starí Maďari boli natoľko cudzí, že slovenská časť Moravanov musela voči nim posilňovať svoju identitu. Keďže tú moravskú pomaly strácali (žili predsa už v inom štáte), vyvinula sa u nich nová, slovenská identita. O tom však inokedy.
EDUARD KREKOVIČ
(Autor je archeológom)
Týmto seriálom chceme
upozorniť na skutočnosti nie vždy interpretované v súlade s historickými faktami alebo zneužívané ideológiami
Nabudúce: Cyrilometodská tradícia?
