Od hororov a trilerov cez fantastické a čiernohumorné poviedky až po psychokrimi v tvorbe pre dospelých, od veselých básničiek cez strašidelné rozprávky až po rozmarné výmyselníctva, v tvorbe pre deti všade sa tento originálny autor uplatnil ako génius nápadov, zápletiek a ich riešení. Jeho prózy boli neraz sfilmované i zdramatizované, obľúbili si ho všetci, čo nepochybne potvrdí aj najnovší slovenský výber poviedok Cesta do neba (Slovenský spisovateľ, Bratislava 2002, preložili Veronika Redererová, Ivica Chorvátová, Rudolf Lesňák a Magda Žáryová).

Ak čitateľ začne čítať knihu, obyčajne musí chvíľu počkať, kým je vtiahnutý do deja, u Dahla nie.

Dostávame sa hneď do stredu vecí a už sa z neho nevymaníme, lebo ako sa ukáže, týchto stredov vecí je viac, vyplývajú jeden z druhého, stupňujú sa, až sa vytvorí súvislá reťaz príbehu, v ktorom je každé ohnivko rovnako dôležité, nevyhnutné a udržiavajúce napätie od začiatku do konca. Práve slovkom napätie sa dá označiť stav, v akom nás neprestajne udržiava Dahlovo umenie kombinatoriky. Či už píše o vyoperovanom, samostatne žijúcom, vnímajúcom, vidiacom, ale nepočujúcom a nereagujúcom mozgu chirurgovho mŕtveho priateľa, ktorý si chce z laboratória vdova po nebohom vziať domov, lebo zistí, že takéhoto manžela by mala radšej, alebo či píše o obchodníkovi preoblečenom za farára, ktorý skupuje starožitný nábytok. Alebo keď ide o výmenu kožucha v záložni vo vtipne vypointovanej epizóde.

Obdivuhodné na Dahlových poviedkach je, že autor ani na chvíľu nenudí, povedzme neakčnou deskripciou prostredí, prípravných fáz konfliktu, lebo aj tieto pasáže sú maximálne úsporné a majú vnútorné pnutie.

Napríklad práve v spomenutej poviedke, kde si obchodník zmapuje celý vidiek a potom systematicky navštevuje odľahlé usadlosti, aby rôznymi trikmi vymámil od majiteľov starožitné kusy nábytku. Figliarstvo pseudofarára nespočíva len v dobre premyslenom psychologickom ťahu, že s duchovnými rokujú ľudia inak, ale aj v odbornej argumentácii, lebo zákazníka dokonale ohúri znalosťou štýlov, stolárskej techniky, ornamentiky, rozličných druhov dreva. Obdobne argumentuje aj chirurg pred svojím ešte žijúcim priateľom, ktorý pôvodne nesúhlasí s oddelením svojho mozgu: celá séria medicínskych výkladov, súvislostí a zaujímavostí.

Dobrý nápad použil Dahl v kratučkej poviedke Genéza a katastrofa: ocitáme sa rovno v pôrodnici, kde lekár nemôže nijakovsky upokojiť čerstvú mamičku, že sa jej narodil zdravý syn, lebo ona neustále bedáka, že za posledných osemnásť mesiacov jej zomreli tri deti. Situácia ako stvorená na ľudský súcit a Dahl ho naozaj aj vyvolá. Len tak mimochodom niekto utrúsi, že rodina sa iba nedávno prisťahovala do Braunau a jej manžel, colník, chce dať chlapcovi meno Adolf. A v tom rodičku lekár osloví pani Hitlerová. Súcit sa mení na šok.

Ďalšou prednosťou Dahlových poviedok je, že tam, kde nejde vyslovene o vedeckú utópiu, pohybuje sa autor vždy na hranici pravdepodobného: všetko, čo sa v jeho poviedkach deje, sa mohlo stať, akcie i reakcie postáv vychádzajú i v tých najabsurdnejších situáciách z autorovej vynikajúcej znalosti povahy človeka, jej nepredvídanosti, nuáns a hĺbok.

Poviedky Roalda Dahla spĺňajú tie najnáročnejšie umelecké kritériá.