Na krauliarskej stovke obhajovala striebro z MS v Perthe, a hoci jej táto trať na olympiáde v Sydney nevyšla, včera si v Japonsku trúfala.
Na zlato nie, na to časy zo semifinále a rozplavieb jasne predurčovali Holanďanku Inge de Bruijnovú, druhá však mohla byť. Chýbalo päť stotín. A na bronz jediná. Vyrovnaný boj pred finále veštil aj Martinin tréner Steve Collins. Čerstvý otec dvojčiat, taký koniec finálového scenára určite v hlave nemal.
„Byť o stotinu štvrtá je vari najhorší možný výsledok,“ vzdychla si ešte stále rozčúlená slovenská jednotka. „Bolo to tam nasekané, ale striebro či bronz boli na dosah. Mala som toho v posledných metroch plné zuby, a to som tu ešte poriadne nezačala,“ pokračovala Martina.
„A to ešte teraz musím utekať na doping. Akoby toho na jeden deň nebolo dosť.“ Vo vode sa cítila dobre, aj keď žiadny špeciálny pocit nemala. „Dúfala som, že to bude dobré. Pole po Inge vyzeralo otvorené.“
Prvé metre smerom na doping ju museli bolieť dvojnásobne, viedli totiž popri hlúčiku nemeckých novinárov, ktorí spovedali striebornú Katrin Meissnerovú a bronzovú Sandru Völkerovú.
Meissnerová striebru dlho nechcela veriť. „Nikto mi neveril. Nenachádzam slová vyjadriť, čo cítim.“
Völkerovej v utorok ušiel bronz na 50 m znak o osem stotín, včera si to vynahradila. „Taký je život. Jeden deň hromžíte, druhý máte šťastie.“
Na otázku SME, či si trúfala Moravcovú poraziť, reagovala s jemným začudovaním v hlase. „Na súperky tesne pred štartom nikdy neberiem ohľad. A že som Slovenku zdolala o jedinú stotinu? To je to šťastie, o ktorom som hovorila.“
