Zostarli, ale ešte žijú

Trinásť rokov po revolúcii sa stali dôchodcami ľudia, ktorí prevažnú časť svojho života pracovali za minulého režimu. Žili s vedomím toho, že na penzii ich čaká príjem síce neveľký, ale na dôstojný život v spoločnosti, kde takmer nejestvovali bohatí ľudia

To sa však rýchlo zmenilo. Trhová ekonomika v tejto fáze prehlbuje rozdiely a dôchodcovia sa razom ocitli medzi najchudobnejšími. Pripoistiť sa už nestihli, takže sú odkázaní len na to, čo im vymeral štát. Aký životný pocit má dnes slovenský dôchodca a čo môže so svojím životom, ktorý sa pomaly chýli ku koncu, ešte urobiť?

Malý americký sen sa nekoná
Organizovaná skupinka starších ľudí kráča po meste a počúva sprievodcu. Dáma v klobúčiku cvakne fotoaparátom, nadšene ukazuje svojej priateľke priečelie starobylého chrámu a ťahá ju dovnútra pozrieť si oltár. Tento výjav je typický takmer pre každé európske mesto a možno aj pre zrúcaniny mesta Mayov v Mexiku. Americkí, nemeckí, holandskí či japonskí dôchodcovia robia to, čo v živote nestihli, lebo museli pracovať - cestujú.
Slovenskí penzisti si tento sen tak skoro nesplnia. Jeden dôvod je ten, že na cestovanie nemajú peniaze, lebo za socializmu si nemohli našetriť v dôchodkových fondoch, keďže tie neexistovali.
Druhý dôvod však spočíva v odlišnej tradícii slovenskej rodiny. Naše deti ešte aj v dospelosti zostávajú často bývať u rodičov a odchádzajú od nich podstatne neskôr ako v západnej Európe či v Amerike. Aj keď sa napokon osamostatnia a majú vlastné deti, spoliehajú sa na pomoc svojich rodičov. Tí často fungujú ako pomocné sily v domácnosti a starajú sa o vnúčatá. Je to v súlade s tradičnou predstavou, že deti a vnúčatá majú nárok na energiu a čas svojich rodičov, dokiaľ títo vládzu.
A tak si naši dôchodcovia privyrábajú, aby mohli pomáhať svojim deťom, ktoré majú na krku malé deti a splácanie pôžičiek, starajú sa im o vnúčatá a šetria im tak peniaze, ktoré by museli minúť na opatrovateľky. A namiesto užívania si voľného času a cestovania im ostáva - radosť, že sú ešte užitoční.

Kríza staroby
Ľudstvo vo všeobecnosti starne, a najviac v Európe a v Amerike. Napriek tomu práve tu vládne kult mladosti a výkonnosti. Rýchle tempo života a prudký civilizačný vývoj vytláča to, za čo si v tradičných spoločenstvách cenili práve starobu. Vytráca sa význam ľudskej skúsenosti, odbornosti, múdrosti.
Napríklad riaditeľ podniku, ktorému sa všetci dlhé roky korili, odíde do dôchodku a zrazu zistí, že je na spoločenskom rebríčku úplne inde. Okolie ho zrazu vníma ako celkom obyčajného človeka. Niekto sa s tým vyrovná ľahko, iný do smrti nie.
Aj preto možno hovoriť o kríze staroby vo vyspelom svete.

Jeden človek - osem identít
Americký sociológ Erik Ericson v knihe Osem vekov človeka píše, že každý človek je osemkrát za život vystavený krízovým etapám, v ktorých mení svoj pohľad na seba a na svet. Ako keď had zvlieka svoju kožu, tak každý z nás osemkrát zmení od základu svoju identitu. Najviac týchto zlomových období prežívame v mladosti - tou poslednou je odchod do dôchodku.

Čím vzdelanejší, tým spokojnejší
Nie je ľahké nájsť si v starobe zmysel života a miesto v spoločnosti. "Starší ľudia bilancujú svoj dovtedajší život a spätné hodnotenia sú niekedy veľmi emocionálne," hovorí sociológ Peter Ondrejkovič.
Veľmi pomáha intelekt a vzdelanie, lebo človeku pomáha rozumne hodnotiť sám seba, svoju minulosť a vyrovnávať sa s čoraz kratšou budúcnosťou. Sociológovia tvrdia, že so zmenenou životnou situáciou sa vo všeobecnosti lepšie vyrovnávajú ľudia s vyšším intelektom a vzdelaním a svoju starobu prežívajú spokojnejšie.
"Vzdelanie neslúži len ako prostriedok k lepšiemu zárobku v produktívnom veku, ale zlepšuje kvalitu života vôbec, zlepšuje životný štýl," hovorí Ondrejkovič.

Rodina na prelome
Napriek tomu, že aj slovenský dôchodca môže snívať o voľnom čase a samostatnosti, stále sa ešte spolieha na rodinné väzby. Ondrejkovič však už vidí, že aj tento model slovenskej rodiny sa začína meniť.
Na jednej strane tu ešte stále fungujú staré, typicky patriarchálne modely, kde je otec hlavou rodiny a nikto ani nezačne jesť, kým si on nesadne ku stolu.
Druhý model už predstavujú liberálne rodiny, kde sú ich členovia navzájom rovnocenní.
"Nedá sa však povedať, že by bola slovenská rodina iná než rodiny inde v strednej Európe. Špecifiká sú dané skôr iným spôsobom života v jednotlivých regiónoch - či žijú vo veľkom meste alebo v podhorskej dedinke - ale tak je to v celej Európe. Budúcnosť je v užšom spájaní života viacerých generácií," hovorí Ondrejkovič.
Terajšia generačná izolácia neprispieva k tomu, aby sme sa naučili vážiť si starých ľudí, aby sme s nimi vedeli žiť. Tomu však treba prispôsobiť ekonomiku - podporovať viacgeneračné rodiny, architektúru - aby bol život veľkých rodín možný bez obmedzení súkromia, aké nanucuje malý panelákový byt.

Aj keď mi je zle, je mi lepšie
Zaujímavé je, že napriek svojej nespokojnosti vidia starí ľudia seba a svoju rodinu zväčša v lepšom svetle ako druhých. Aj napriek povestnej slovenskej závistlivosti hodnotia svoje postavenie často ako lepšie "od suseda".
Ukázalo sa napríklad, že kým vzťahy vo vlastnej rodine hodnotia starší ľudia väčšinou kladne, u svojich generačných druhov si všímajú, že rodina s nimi zle zaobchádza a že sa ich dokonca pokúša obrať o majetok.
Sociológ vysvetľuje aj toto ako bežný socio-psychologický jav. "Seba hodnotíme vždy lepšie ako niekoho, kto nám nie je veľmi blízky. Keď mám také isté auto ako môj sused, to moje je vždy lepšie," vraví Ondrejkovič.
Žviotný pocit nemusí nutne závisieť od výšky majetku. Aj prežívanie chudoby je veľmi subjektívne - milionár môže byť menej spokojný ako ten, kto trpí hmotnou núdzou, chodobnejší môže mať ešte vždy pocit, že je na tom lepšie, ako jeho známi.

Sú zdraví a majú za čo, ale musí byť aj s kým
Dôchodcovia však peniaze potrebujú aj preto, aby si mohli dokázať, že sa vedia o seba postarať, že ešte vládzu, že majú energiu a ich život ešte nekončí. Aj preto je pre nich čoarz dôležitejší pocit, že sú aspoň relatívne zdraví.
Rovnako dôležitým faktorom k pocitu spokojnosti je okrem peňazí a zdravia aj sociálny kontakt.
"Dôchodcovia potrebujú kontakty so starými priateľmi, s bývalými kolegami a známymi a nielen starať sa o vnúčatá - hoci dnes je inštitút babičiek pre mnohých nenahraditeľný," vraví Ondrejkovič. Kedysi bolo bežné, že sa v kaviarňach stretávali babičky každý týždeň v určitú hodinu a sedeli tam tri-štyri hodiny pri jednej káve a koláčiku - dnes už takéto kaviarne vymizli.

dôchodcovia
Väčšina starších ľudí na Slovensku je odkázaná len na príjmy z dôchodku. Rozdiel medzi priemernou mzdou a priemerným dôchodkom je asi 7-tisíc korún. Pocit radikálneho prepadu do chudoby je o to intenzívnejší, o čo mal dôchodca pred odchodom do penzie vyšší plat.
Chudobný za každých okolností sa cíti každý desiaty dôchodca žijúci vo dvojici, každá šiesta osamelo žijúca žena a každý siedmy osamelo žijúci muž.
Muži pociťujú finančné problémy najmä v tom, že sa nemôžu venovať svojim koníčkom a dvojice a ženy zasa v porovnaní so štandardom svojich priateľov a známych.
Odpoveď na otázku, prečo si neprivyrobia, je jasná - cítia potrebu oddýchnuť si a majú zdravotné ťažkosti. Seniori sa najviac sťažujú na dva základné problémy - zdravotné (až 90 %, z toho 40 na vážne zdravotné problémy), a nedostatok peňazí (80 %). Mnohým dôchodcom robí starosti aj klíma v spoločnosti a vlastná osamelosť.

Pavol Polanský, džezmen (78)
Keď som oslávil šesťdesiatpäťku, začal som mať strach z novej životnej situácie. V Rakúsku, kde žijem už tridsaťšesť rokov, je tento vek znamením, že treba odísť do dôchodku. Keby som bol vedel, aký je dôchodok krásny, nebudem sa mu brániť. Dnes mám plný pracovný kalendár, baví ma práca na mojej hudobnej relácii v rádiu Twist. Ak mi zostane čas, jazdím v aute, kde mám vždy naplno pustenú nejakú dobrú muzičku. Spoločnosť je u nás v Rakúsku k dôchodcom veľmi tolerantná, pretože práve im vďačí za súčasný blahobyt. Preto tu požívam tak, ako aj ostatní moji rovestníci, všeobecnú úctu k šedinám.
Pavol Mauréry, operný spevák (68)
Do dôchodku ma poslali až keď som mal šesťdesiatdva rokov. Ťažko mi to padlo, ale veď kto už z divadla odchádza do penzie s pocitom, že s ním slušne zaobchádzajú? To je tradícia od čias pani Česániyovej. Napriek tomu však ešte stále spievam v Bratislave Rigoletta, rovnako ako v Banskej Bystrici, kde sa mi repertoár rozšíril o Maškarný ples. V Košiciach som nedávno odspieval Nabucco. Ak mám voľný čas, pozerám televíziu a hrám si na klavíri. Dcéra Zuzka mi dohodila aj hranie v kaviarni v centre mesta. Myslím si, že dôchodcovia by mali mať možnosť privyrobiť si. A naša spoločnosť? Prosím vás, ku komu nie ne bezohľadná?
Viera Topinková, herečka
Môj prechod do dôchodku bol pozvoľný a asi preto atypický. Ešte doteraz hrám v inscenácii Ale, ale pani plukovníková. Keď však prídem o túto poslednú možnosť, istotne to aj pre mňa bude trauma ako pre každého, kto nemá nejaké mimoriadne záľuby. Ako každá žena svoje "voľno" využívam na domácnosť, varenie, nákupy... Niektorí síce na dôchodcov nadávajú a pýtajú sa, čo stále chceme ale na druhej strane, všetci sa trošku bojíme, že opäť stúpnu ceny a my nebudeme mať možno nato, aby sme zaplatili nájomné.
Milan Kiš, herec (70)
Ešte stále sa necítim byť dôchodcom, aj keď oficiálne som ním už dlho. Hrám v inscenácii Smoliar nitrianskeho divadla, kde sa alternujem s našim pánom riaditeľom. Okrem toho dokončujem televíznu rozprávku Zlatý hlas. Ak mám voľno, rád zájdem ku kamarátovi do vinohradu. Posedíme, občas mu pomôžem. Ale ak vám niekto povie, že staroba je pekná, neverte mu. Objavujú sa hriechy mladosti, človeka stále niečo bolí, trápi. A táto spoločnosť? Zúfalo vykradnutá republika sa nemôže o dôchodcov tak starať, ako by sa mala.

Eva Landlová, herečka
Do dôchodku som sa tešila. S manželom, ktorý vtedy ešte žil, sme mali veľa spoločných záujmov a vyhovovalo nám, že konečne máme na seba dosť času. Človek si do penzie "sporí" po celý život hlavne vzťahy - to, koľko dobrých priateľov a blízkych ľudí si počas svojho aktívneho života nazbieral, sa ukáže práve vtedy. Ľudská blízkosť je veľmi dôležitá a mne sa podarilo zachovať si toľko väzieb a priateľstiev, že niekedy ani nemám čas venovať sa všetkým, ako by som chcela. Občas bývam znechutená, keď si vypočujem v rádiu Čiernu skrinku, ako spoločnosť reaguje na ľudí staršej generácie. Na druhej strane sa už tomu nečudujem, pretože celkovo sú dnes vzťahy medzi ľuďmi dosť zlé, takže vzťah k dôchodcom jednoducho nie je žiadnou výnimkou.

Ivan Letko, herec (68)
Keď som dosiahol päťdesiatku, trochu ma to zaskočilo. Preľakol som sa, ale do šesťdesiatky mi čas rýchlo ubehol. Teraz tak rýchlo letí, že nemám čas nad tým premýšľať. Veľmi mi pomáha práca v divadle, pretože ešte stále hrám v muzikáloch Klietka bláznov, Niekto to rád horúce, ale aj v najnovšej inscenácii Bude ako nebolo. Vo voľnom čase sa venujem psíkom, záhrade, chalupe a občasným priateľom. Naša spoločnosť však veľmi negatívne reaguje na dôchodcov, takže sa to snažím nevnímať.
(bl)
Ľudmila Račková, učiteľka
Na dôchodku som šesť rokov a cítim sa stále plnohodnotne, ako v čase, keď som pracovala. Viem, že ma ľudia stále potrebujú a že im môžem pomáhať. Venujem sa svojim záľubám a mám i funkcie v spoločenskom živote - pracujem v sociálnej komisii, v urbáre a píšem obecnú kroniku. Aj manžel má svoje koníčky - futbal a doteraz učí v autoškole. Pomáha mi to samozrejme aj finančne si prilepšiť. Nestratila som kontakty s bývalými spolupracovníkmi a priateľmi. Výhodou je, že môžem poskytnúť pomoc dcére pri deťoch, keď to potrebuje. Urobím to rada, predtým, keď som ešte učila, ma trápilo, že na to nemám čas. Takýto pokojný život vplýva aj na pokojné vzťahy v celej rodine. Nechcem zľahčovať situáciu dôchodcov, uvedomujem si, že nie je jednoduchá, ale ja som typ človeka, ktorý na veci hľadí pozitívne. A myslím si, že veľakrát sú mladé rodiny s deťmi na tom podstatne horšie.

Minulosť
Najviac z dnešných dôchodcov prežilo svoj doterajší život vo fungujúcej rodine, boli spokojní s výchovou detí a s ekonomickým zabezpečením každodenného života rodiny. Starší ľudia spájali uskutočňovanie svojich životných cieľov so spolužitím s partnerom, prípadne s rodinou svojich detí.
Zámery v profesionálnej oblasti hodnotí ako úspešne naplnené asi 80 % dôchodcov. Ženy však boli so svojou kariérou spokojné menej.
Najnespokojneší sú dôchodcovia s tým, akú vytvorili finančnú rezervu pre životný štart detí a pre primerané uspokojovanie svojich potrieb v starobe.
Budúcnosť
Najpozitívnejšie sú dvojice dôchodcov. Asi 40 % z nich má pred sebou veľmi konkrétne plány a ciele, ktoré by chceli naplniť. Osamelo žijúci muži a ženy sú skeptickí, ich ciele sú veľmi skromné. Koncentrujú sa najmä na bezprostrednú budúcnosť najbližšej rodiny, v ktorej vidia záruku pokojného prežitia staroby. Mnohí sa sústreďujú na svoje koníčky. Polovica mužov sa venuje majstrovaniu, ženy sa venujú ručným prácam.
Seniori majú stálu túžbu po ďalšom vzdelávaní. Až dve tretiny starších ľudí sa venuje samovzdelávaniu, štúdiu, čítaniu kníh a časopisov, navštevujú univerzity tretieho veku. Záujem o nové informácie prejavujú bez ohľadu na to, či bývajú v malých alebo väčších mestách, ale majú ich najmä vzdelanejší dôchodcovia (80 % vysokoškolsky a 70 % stredoškolsky vzdelaných). Pokiaľ to zdravotný stav dovoľuje, najmä muži sa aktivizujú v rôznych dobrovoľníckych združeniach, sú ochotní sami pomáhať niekomu zo svojho bezprostredného okolia, kto je na pomoc odkázaný.

Čo by zmenili
Keby sa dal čas vrátiť, rozhodne by sa vraj dôchodcovia viac sústredili na svoje finančné zabezpečenie, aby si lepšie poistili nezávislosť v postproduktívnom veku. Viac starostlivosti by venovali svojmu zdraviu, muži by väčšiu pozornosť venovali rodine a výchove detí.

Karty a politika do Harmónie nepatria
"Keď človek prestane pracovať a ide do dôchodku, zrazu mu zmiznú známe tváre, priatelia a môže sa cítiť sám. Buď sa uzavrie do seba, alebo začne znova žiť. Nájde si nových priateľov, alebo stretne starých, objaví nové záujmy," hovorí predseda Harmónie, najväčšieho a najagilnejšieho Klubu dôchodcov v Banskej Bystrici JUDr. Ján Vician o "živote po živote".
Harmónia je takmer každý deň plná. Pondelky si vyhradili pre vzdelávanie v Akadémii tretieho veku, stredy na kultúrne akcie a vo štvrtok napríklad cvičia kalanetiku alebo džezgymnastiku, ostatné dni sa venujú speváckym, literárnym, ovocinárskym, či ostatným krúžkom.
Predseda Vician je so svojími 440-timi členmi spokojný. "Väčšina má aj svoju rodinu, aj priateľov, ale chodia do klubu. Stretávajú sa tu kolegovia, ktorí niekedy spolu pracovali, ale aj súrodenci, ktorí bývajú v iných častiach mesta. Priateľstvo nepozná hranice, to predsa každý vie," dodáva predseda klubu a pomedzi to rieši bežné denné problémy klubu.
Mimoriadne zaneprázdnený predseda vidí úspech svojho klubu v niekoľkých zásadách. Hneď ako zobral vedenie Harmónie, dal si len dve podmienky. Karty a politika do klubu nepatria!
"Sme dosť múdri na to, aby sme sa mali o čom baviť. Politika a karty rozdeľujú, my chceme byť spolu," dodáva s úsmevom. Pre dôchodcov sú totiž oveľa dôležitejšie prednášky o chorobách vyššieho veku, alebo o záhradkárčení, či varení a ručných prácach.
Klub dôchodcov Harmónia okrem iného plní aj funkciu poradne alebo pomoci. Napríklad, predseda Vician je bývalý dlhoročný právnik, takže ak niekto potrebuje právnu radu, dokáže bez problémov pomôcť. Medzi 440 členmi je napríklad aj asi 70 bývalých učiteľov, lekárov či iných profesií.
"Keď môžeme, tak si pomôžeme. Jednu zásadu však dodržiavame absolútne - nikto nesmie druhému zasahovať do súkromia. Tomu sa vyhýbame ako sa len dá."
Najproblematickejšia je pre dôchodcov podľa neho samota, ktorá ubíja a berie energiu. V klube pri množstve činností a aktivít na samotu nie je čas, aj keď väčšina členov má vyše 70 rokov. Hoci najstarší majú už aj vyše 80 rokov, klub navštevujú aj tridsiatnici.
"Doprial by som vám vidieť naše zábavy alebo plesy. Nikto nepije a aj tak je vynikajúco. Jeden DJ sa ma raz prekvapene opýtal - ako to dokážete, to je perfektné. To viete, sú to riadne plesy. Ženy sa dohodnú, že prídu v róbach, tak prídu v dlhých večerných šatách. Muži si povedia s motýlkami, tak máme motýliky," s nadšením hovorí o akciách predseda klubu.
Členovia Harmónie však nezostávajú len v Banskej Bystrici. Ako hovorí predseda Vician, každoročne mapujú celé Slovensko.
"Navštevujeme hrady a zámky, chodíme aj na kúpalisko do Bešeňovej, každoročne na Bradlo, ale tí, čo vládzu aj do Tatier".
Ján Vician je na ľudí v Harmónii, aj na samotný klub hrdý. Tvrdí, že mnohí si svoj život bez Harmónie nevedia predstaviť. "Klub veľmi ľuďom pomáha, cítia sa tu dobre, inak by sem nechodili," dodáva.
Poplatky v Harmónii sú len symbolické - 50 korún na rok. Skupinka, žien, ktorá práve čaká na mestských poslancov, "aby im zložili účty", zo smiechom dodáva: "Harmónia je najlacnejšia reštaurácia v meste. Čaj je za korunu a káva za tri. Ale kvôli tomu by sme sem nikdy neprišli. Tu sa žije s priateľmi!"

Ako sa žije seniorom?
Ľudský vek sa na celom svete predlžuje a starších ľudí pribúda. Ani Slovensko nie je výnimkou. Na jedného človeka nad 65 rokov pripadajú dvaja mladí do 17 rokov, ale podľa prognózy štatistického úradu do roku 2050 bude tento pomer opačný.
Podľa sociologického prieskumu Výskumného ústavu práce, sociálnych vecí a rodiny prežívajú seniori starobu väčšinou spokojne. Veľmi nespokojných je len veľmi málo starších ľudí, o niečo viac nespokojných je však medzi ľuďmi s nižším vzdelaním a nižším príjmom.
Ako sú seniori spokojní s prežívaním staroby
kategória ženy muži dvojica
áno, vcelku spokojne 18,3 19,0 27,4
väčšinou spokojne 52,0 47,4 44,5
väčšinou nespokojne 21,3 23,1 18,4
nie, vôbec nie spokojne 8,3 10,1 9,7
neodpovedal 0,1 0,4 -
(údaje v %)

Ako sa býva seniorom?
Okrem pocitu finančnej nezávislosti potrebujú seniori pocit dostatku pohodlia, pokoja a súkromia bývania. Väčšina dôchodcov má zabezpečené samostatné a kvalitné bývanie - rodinné domy a byty prvej kategórie - a nechce svoje bytové podmienky meniť. Necítia potrebu sťahovať sa, zvykli si a držia byt pre deti či vnúčatá.
Spokojnosť starých ľudí s bývaním
súčasný spôsob bývania vyhovuje 50-60%
sú ochotní prehliadať nedostatky, pretože si v prostredí zvykli 23-30%
nechcú sa sťahovať, aby udržali byt pre deti či vnúčatá 15%

Rodinné vzťahy
V slovenskej spoločnosti stále funguje tradičný model rodiny a vzťahy medzi generáciami sú u nás veľmi úzke. Preto sa aj starí ľudia spoliehajú na pomoc rodiny, a tá im ju vo väčšine prípadov aj poskytuje. Aktuálnu pomoc od detí dostáva zhruba 33 % mužov, 40 % žien a 28 % dvojíc dôchodcov.
Menej pomoci očakávajú seniori od charitatívnych organizácií a platených sociálnych služieb.
Nezanedbateľný počet starších ľudí (tretina až štvrtina opýtaných) vo svojom okolí vidí, ako najbližší ubližujú ich generačným vrstovníkom.
Vzťahy s vlastnými deťmi a ich rodinami hodnotia seniori väčšinou ako veľmi dobré.
Neúctu a ľahostajnosť voči sebe starší ľudia pociťujú najmä zo strany pracovníkov úradov a zdravotníckych zariadení.
Ako hodnotia seniori vzťahy so svojimi deťmi a ich rodinami?
ženy muži dvojice
Veľmi dobre 62 % 47 % 68 %