Arnošt Lustig (1926) prednáša na univerzite vo Washingtone, ale stále sa vracia do Čiech. Modlitba za Kateřinu Horowitzovou bola roku 1973 navrhnutá na americkú Národnú knižnú cenu a úspech ju vraj minul len preto, že autor vtedy ešte nebol americkým občanom. Za scenár k filmu Vzácné dědictví dostal cenu Emmy, televíznu obdobu Oscarov. Do angličtiny preložili už desať jeho kníh. Najväčší náklad mali Tma nemá stín či Noc a naděje – každá dosiahla sedemdesiattisíc výtlačkov. FOTO – ČTK
Arnošt Lustig je prvým českým spisovateľom nominovaným na prestížnu Pulitzerovu cenuKniha českého spisovateľa Arnošta Lustiga Krásne zelené oči vyvolala v anglofónnom svete mimoriadny ohlas. Dostala sa do pätice favoritov na britskú cenu Wingate Literary Prize, americký vydavateľ Arcade Publishing ju zase prihlásil do súťaže o Pulitzerovu cenu, ktorá bude vyhlásená 7. apríla.
„Je to najlepší žijúci český autor a jeho dielo sa hlási o Nobelovu a každú inú literárnu cenu,“ rozplýva sa John Murray z Literary Review of London. Americký odborný týždenník Publishers Weekly prirovnal dielo k prácam Elieho Wiesela či Prima Leviho a britský denník The Independent píše o morálnej básnivosti, vyťaženej z popola holokaustu.
„Na pozitívne kritiky na Krásne zelené oči sa snažím zabudnúť, aby som si nezačal myslieť, že som skvelý. A to by bol začiatok, aby som bol zlý,“ povedal pre SME do telefónu ARNOŠT LUSTIG zo svojho bytu vo Washingtone.
Ste prvým českým spisovateľom, ktorý je nominovaný na Pulitzerovu cenu za literatúru. Ako ju vnímate?
„Je to len nominácia. Priznám sa, spisovateľská márnomyseľnosť mi navráva, aby som bol spokojný, ale prípadná cena je ešte ďaleko. Za dôležitejší považujem fakt, že kniha sa stala vo Veľkej Británii najúspešnejším titulom uplynulého mesiaca.“
Keď vyšla pred dvomi rokmi v Čechách, záujem nebol veľký. Ako si vysvetľujete jej boom na Západe?
„Kolegovia v Anglicku a v Spojených štátoch mi stále hovoria, ako nám spisovateľom z Východu závidia. Vraj stále máme o čom písať. Je v tom trošku pravdy – aj Krásne zelené oči je kniha o prežitých spomienkach.“
V spomienkach románovej hrdinky, pätnásťročnej Hanky Kaudersovej nepočuť odsúdenie nacistického besnenia. Prečo?
„Je to jedno z detí, ktoré má väčšie šťastie. Chcel som napísať román, ktorý by nebol propagandou a nemusel by som povedať ani slovo odsúdenia. Zvolil som si dievča, ktoré za nič nemôže. Buď bude pracovať v lágrovom nevestinci, alebo zomrie. Kto chce zomrieť, keď má pätnásť?“
V krátkom čase vám vyšlo niekoľko kníh – v Spojených štátoch i v Čechách. V čom vidíte úspech spisovateľa, ktorý stále vstupuje do ľudského svedomia?
„Aj pre mňa je to záhada. Úspešná kniha však ešte neznamená, že je aj dobrá. Nejestvuje vlastne meradlo, či je spisovateľ dobrý, alebo zlý, takže neistota, či svoju prácu robím dobre, je hrozná. Ja len skromne chcem, aby boli moje knihy slušné a aby ich mal kto čítať.“
Myslíte, že čitateľ si vždy prečíta správny zmysel autorových snáh?
„Spisovateľ v knihách hovorí to, čo vie, nikdy to však nie je všetko. Tú druhú polovicu si dopĺňa čitateľ. Raz mi už nebohý kamarát Ludvík Aškenazy povedal: ‘To sa čuduješ, koľkí ľudia v tom našli zmysel, ktorý si tam ani nedal.‘ V tom je mágia literatúry.“
Zdá sa, že vojna v Iraku sa predĺži na niekoľko mesiacov. Podporujete prezidenta Busha v jeho ťažení?
„Táto vojna nie je pekná, ale nutná. Skôr alebo neskôr musela prísť. Podľa mňa ju Američania nezačali. Jedenásteho septembra 2001 ju odštartovali arabskí teroristi. Netvrdím, že všetci Arabi sú militantní, ale, žiaľ, takou je ich rozhodujúca časť.“
Je teda táto vojna z pohľadu Američanov spravodlivá?
„Áno, považujem ju za obrannú vojnu. Niečo podobné som prežil v roku 1967 v Izraeli, keď židovský štát bojoval s Egyptom. Aj preventívna vojna môže byť obranná. Pevne stojím na strane Ameriky, nielen ako jej občan, ale najmä ako človek, ktorý odmieta útlak.“
