„Dúfam, že je to pravda,“ hovorí o zmrzline kaprál Jason St. Pierre. „Milujem zmrzlinu a chrúmanie jahodových zrniečok medzi zubami,“ zatvára oči a nakrátko zabúda, že ho obklesuje silne výbušný materiál.
Neistota, ktorá v amerických oddieloch panuje, je živnou pôdou pre šuškandu všetkého druhu. K rokujúcim vojakom prichádza seržant, na ktorého prilbe je fixkou napísané jeho meno - Monty. V kolóne vpredu vraj obrnený voz primačkol dvoch mužov. Jeden je mŕtvy, ďalší má polámané nohy.
Ostatní sú sotva dvadsaťroční mladíci. Počúvajú a nehnú ani brvou. Možno je to pravda, možno nie. I tak sa správa bude šíriť v najrôznejších podobách. Niektorí hovoria, že už podobné rozprávky nepočúvajú, ale ťažko im odolať.
„Tak už sme zoštíhleli?“ pýta sa na straty seržant Pepe Ramirez, u ktorého sa od začiatku vojny zbiehajú všetky povesti. Jedna z jeho nepodarených hovorí, že jednotky napadli chemickými zbraňami.
Ďalší vojak prišiel s tým, že Saddám naplnil priekopy okolo Bagdadu ropou, ktorá vybuchne, akonáhle na ne dopadnú strely.
V armáde sa oficiálne odovzdávajú len informácie, ktoré sú nevyhnutné. Obyčajní vojaci si obraz o celkovom dianí robia len ťažko. Väčšina z nich vie, že najdôležitejšie je dobyť Bagdad. Všetko ostatné zahaľuje neistota a tma, teda živná pôda zlej morálky.
Seržant Richard Crockett má udržiavať bojového ducha mladých vojakov a rozprávkam o stratách neverí. Za najnebezpečnejšie považuje nesplnené sľuby, že vojaci pôjdu čoskoro domov.
V jednotke nie je jediný výtlačok frontového denníka Stars and Stripes, nikto nemá televíziu a len veľmi málo mužov videlo zábery mŕtvych civilistov. Jediné, čo je možné počúvať, je praskajúce rádio v terénnych autách.
„Deň za dňom nemáte ani potuchy, čo robíte a do čoho idete. Mali by sme to vedieť. Vezieme sa v tom všetci,“ sťažuje sa vojak Antonio Garcia. (čtk)
