Okrem niekoľkých mladých turistov sa tu schádzajú mieroví dobrovoľníci a živé štíty, ktorým sa nepáči americký a britský útok na Saddámov režim. Nápisy na stenách hotela všetkým prichádzajúcim oznamujú, že Bush je zabijak a že vojnu tu nikto nechce.
Jednou z mierových aktivistiek je päťdesiatročná zdravotná sestra Maria z Francúzska. Predminulý týždeň priletela do Damasku, na irackej ambasáde si vybavila vízum, sadla do linkového autobusu Damask - Bagdad a o dvanásť hodín bola v ostreľovanom meste.
„Až v šiestom hoteli bolo otvorené. Potom som šla do jednej nemocnice spýtať sa, či nepotrebujú pomoc. Povedali mi, že nie, aby som išla na sever Iraku do mesta Mosul alebo radšej, aby som išla z Iraku preč,“ popisuje Maria. Keď zistila, že do Mosulu žiadny autobus nejde, rozhodla sa po troch dňoch z Bagdadu odísť. Počas nich sa prešla po uliciach a z taxíka si prezrela mesto. „Mala som šťastie, nevidela som žiadnych mŕtvych, nočné nálety sú však hrozné,“ hovorí Maria.
Ľudia v Bagdade podľa nej môžu opustiť mesto, v autobuse späť do Damasku ale necestovali utečenci, len bojovníci z iných arabských krajín, ktorí sa pred príchodom Američanov do mesta rozhodli z Bagdadu odísť.
„Pri spiatočnej ceste bola cesta už zväčša rozbitá a niekoľkokrát pri nálete sme si museli ľahnúť na podlahu,“ opisuje svoje zážitky.
Ďalším navrátilcom z Bagdadu, ktorý čaká v hoteli Al-Haramein, je štyridsaťročný Španiel Mario. Doma inžinier zaoberajúci sa stavbou veterných elektrární sa pred mesiacom s priateľmi rozhodol, že odídu do Bagdadu blokovať španielsku ambasádu na protest proti tomu, že ich vláda je na strane Ameriky.
Odletel teda do Jordánska a odtiaľ autobusom do Bagdadu. „Týždeň sme s transparentmi prežívali pri ambasáde, potom prišli ďalší a ja som odišiel do Sýrie,“ hovorí Mario. Od tej doby je v Damasku a čaká na správy od kolegov, ktorí v Bagdade zostali.
Na košeli nosí arabsky napísanú ceduľku Nie vojne!, chodí po meste, vysedáva v miestnych jedálniach a čajovniach. „Neviem, ako dlho zostanem, možno pôjdem ešte späť.“
Mieroví aktivisti, na ktorých je možné v Damasku naraziť, nenechajú nikoho už v prvých vetách na pochybách, čo si o vojne myslia. Nehovoria o nej inak než ako o agresii a o Bushovej vláde ako o diktatúre, ktorá chce ovládať náleziská ropy na Blízkom východe. Saddám je diktátor, ale urobil vraj mnoho dobrého, napríklad umožnil študovať študentom z iných arabských krajín, a hlavne Irančania ich vraj musia zvrhnúť sami.
PRE SME -
Autor: MAREK ŠVEHLA, Respekt, Damask pre SME
