Niekoľko zaujímavých mladých ľudí sa na javisku pražského divadla Ponec (detašovanej scéne vytopeného Divadla Archa) v precízne komponovanej hre svetiel a tieňov chvíľu stráca, chvíľu vystupuje ako jednoliata masa, chvíľu máme možnosť dôkladne si ich obzerať. Spolu s nimi hrajú aj veľké biele bábky. Postupne si uvedomíme ich súvislosť s dvoma hlavnými aktérmi – mladým mužom a mladou ženou v bielych kostýmoch. Sú bábky ich dvojníci, deti, alebo muži a ženy všeobecne?
Sylva Marková, autorka kostýmov, zvolila jednoduché vrecové strihy pre všetky odevy, chór od bielych protagonistov odčlenila decentnou farebnosťou a dievčatám dodala na zvodnosti odhalením hornej časti tela – zakrýva ju iba pruh látky cez prsia. Jedinou dekoráciou na javisku bola veľká pojazdná kocka s dvoma priehľadnými a dvoma kovovými stenami, využitá na mnoho spôsobov. Všetko ostatné obstaral citlivý „šerosvitný“ svetelný dizajn a živá hudba na javisku v podaní violončelistky a bubeníka. Súbor dopĺňajú aj dvaja originálni speváci v štýle world music.
Hrá sa o Goyovi, konštantne obľúbenom námete mnohých umeleckých diel. Teatralita jeho obrazov láka na realizáciu na javisku. Tentoraz však tvorcovia nevychádzali iba z nich. Bol im blízky aj maliarov osud – Goya totiž približne polovicu svojho života prežil vo svete ticha. Po smrti svojej ženy si za madridskými hradbami kúpil usadlosť, ktorá bola známa ako Dom hluchého (Quinta del sordo). Tento názov si požičala aj pražská inscenácia.
Ak by ste nevedeli, že jadro hercov-tanečníkov tvoria nepočujúci, asi by vám to ani nenapadlo. Možno by ste predsa zaznamenali čosi zvláštne: odlišné zmyslové vnímanie partnera na javisku, odlišné akcenty fyzického konania: prinajmenšom však netypický pohybový slovník, v ktorom sa mieša tanec, akrobacia, fyzické divadlo, ale napríklad aj posunková reč.
Existujú dva celkom rozdielne prístupy k divadlu nepočujúcich – buď berieme túto aktivitu ako prejav postihnutých ľudí, alebo ako prejav kultúrnej a jazykovej menšiny, hovorí autorka koncepcie, choreografie a réžie Zoja Mikotová. Je vedúcou ateliéru Výchovnej dramatiky pre nepočujúcich na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Výsledky jej koncepcie a spoločnej práce sa už prejavili – prví absolventi ateliéru profesionálne pracujú v známom brnianskom Divadle v 7 a půl.
Na Slovensku sme mali možnosť zatiaľ najúplnejšie spoznať ich tvorbu počas hosťovania na vlaňajšom festivale Arteterapia v Banskej Bystrici. Vtedy asi nikto v hľadisku nepochyboval o tom, že skupina nepočujúcich z Brna, ktorá vystupuje aj pod názvom Neslyším, má vlastný, originálny jazyk. A nielen to. V diskusii sa ukázalo, že má aj dosť sebavedomia a skúseností na to, aby si svoj jazyk, štýl, kultúru jednoznačne obhájila. Pražské „projektové“ divadlo Archa, ktoré suverénne mieša špičkové prejavy divadelných kultúr v najširšom zmysle slova, sa teda má čím popýšiť.
ANNA GRUSKOVÁ
