Vysoký, zarastený, v ošumelom obdratom arabskom odeve sivej farby. Bosé nohy v zodratých gumových sandáloch šliapu po prašnej ulici juhoirackej dediny Safuán. Madžíd Hamíd, tak sa predstavuje, sa nezdá byť fanatickým fedajínom, ani exponentom strany Baas.
Je obyčajným občanom krajiny, čo zažíva prudkú zmenu, ale v ktorej stále ešte vládne Husajn. Vyzerá na viac než na štyridsať. Hádali by ste mu tak o sedem viac. „Salám alajkum, saháfi číki – dobrý deň, som český novinár.“ Na tvári sa mu usadí mierny úsmev, čo je v Safuáne dosť zriedkavé.
Na cudzincov tu vrhajú skôr zamračené pohľady. Madžíd Hamíd vyzerá úplne obyčajne, aj keď sa od väčšiny 20 000 obyvateľov dediny sa líši ešte v niečom. Je schopný aspoň trochu hovoriť po anglicky. A hlavne, je ochotný hovoriť. Nie je nepriateľský a zjavne sa nebojí. Neobzerá sa nervózne okolo seba, jeho oči nie sú zlé. Cítiť z neho pokoj, vyrovnanosť a istú hrdosť. Madžíd Hamíd o nič neprosí, na nič sa príliš nesťažuje a pokojne odpovedá na otázky. „Mám rodinu, ženu a štyroch synov,“ zoširoka sa usmeje, keď to hovorí. Všetci chlapci chodia do školy. Tá je však teraz zatvorená. Rodina býva v malom chudobnom domčeku, ktorý má štyri miestnosti.
„Kúpeľňa“ je na dvore, v kúte stojí stará chladnička. Majú rádio a starý televízor. Elektrické spotrebiče, rovnako ako svetlo nefungujú – v Safuáne už niekoľko dní nejde prúd. Telefón u Madžídov nemajú. Volať sa chodí na poštu.
Na otázku, kde pracuje, muž zo začiatku nie je schopný presne odpovedať. Je teda nezamestnaný? „Nie, robím, čo treba. Pomáham, opravujem, trebárs autá, elektrinu, urobím niečo z dreva, viem postaviť múr,“ hovorí. Stačí to na život? „Stačí. Doma mám navyše malú záhradku a pár sliepok.“
Potraviny z humanitárnej pomoci zatiaľ nepotrebuje. „Jedlo máme, len s vodou je to zlé,“ hovorí. Hamíd nemá podobne ako mnoho ďalších obyvateľov dediny auto. Keď potrebuje ísť napríklad do Basry, dohovorí sa s ďalšími mužmi z dediny alebo ide autobusom. Madžíd Hamíd síce nebol nikdy v cudzine, najďalej sa pozrel do Bagdadu, ale Česká republika pre neho nie je pojem neznámy. „Áno, predtým Československo. Počul som o vašej krajine.“
Na súčasnú situáciu sa pozerá skepticky. „Žil som tak, ako som žil, normálne, obyčajne. Ale teraz je to čudné.“ Bojí sa Saddáma? „Nie. Skôr sa bojím, že z nás Američania urobia Palestínčanov.“
Madžíd Hamíd hovorí, že nechce bojovať. Doma vraj nemá zbraň. Má obavy z chaosu, ktorý by mohol prísť. „A viete, som Iračan, nechcem okupáciu,“ dodáva s hrdosťou.“
Autor: PETR PRAVDA, MF Dnes, Safuán, južný Irak pre SME
