Skalné mesto. Súľovské skaly tvorené vápenatými zlepencami.
niekoľkokrát vystriedali podnebné pásma, oceány, moria, ale aj súš. Všetko nám to po geologickej stránke niečo zanechalo. Po stopách minulosti nás sprevádzala geologička Mária Bizubová. Sama tvrdí, že nepozná nič krajšie, ako prenikať do zákonitostí vzniku prírodných celkov a ich fungovania.
Z čoho je mohyla na Bradle
Vápence a dolomity, ktoré tvoria základ slovenskej krajiny, sú dedičstvom najväčšieho praoceánu Thetys. Priestor dnešných Tatier bol zas v druhohorách ostrovom, kde žili aj dinosaury. Dokazuje to stopa jedného z nich, ktorú našli geológovia v Tichej doline v Západných Tatrách. A zo svojho horninového zloženia môže Slovensko ponúknuť takmer všetko.
„Vezmite si napríklad Švédsko,“ hovorí Mária Bizubová. Po geologickej stránke je podstatne staršie, a preto má povrch oveľa zarovnanejší. U nás však ešte v období mladších treťohôr (teda asi pred 20 miliónmi rokov) nastala smerom na sever intenzívna tektonická činnosť. A keďže pohoria boli už koncom druhohôr pevné a nemohli sa presúvať, popraskali. Nastali zlomy, ktoré ich dodnes oddeľujú. Tieto miesta možno ľahko spoznať – napríklad v Malých Karpatoch sa v týchto miestach nachádzajú mnohé pramene. Ani známy Jurský Šúr nie je nič iné ako tektonická prepadlina v mieste stretu Malých Karpát s Podunajskou nížinou.“
Aj preto je Slovensko bohaté na travertín. Vzniká postupom vody popri zlomoch smerom hore a následným vyzrážaním vápenca – ktorý je základom väčšiny našich pohorí. Travertín je u nás dokonca taký častý, že sa o ňom hovorí ako o národnom kameni. Ako dekoračný materiál bol použitý na Štefánikovej mohyle na Bradle alebo na obchodnom dome Tesco v Bratislave.
Život na sopke
So spomínanými zlomami súvisí aj výskyt mnohých rúd, zlata i striebra. Ťažili sa u nás najmä v stredoveku. „Smerom k zemskému povrchu neprenikala len voda, ale na niektorých miestach – ako výsledok procesov v hĺbkach zeme – aj magma. Z plynov, pár a vodných roztokov, ktoré z chladnúcej magmy unikali, vznikali v rozpukaných horninách rudné žily. V nižších častiach žíl tvrdli rudy olova a zinku, vo vyšších zasa rudy zlata a striebra.“
Na Slovensku sú veľmi časté aj pozostatky sopiek. Posledná „pracovala“ pri Novej Bani asi pred 130 000 rokmi. To je pre geológov vraj celkom nedávno. Za zvlášť krásne sopečné pohorie považuje Mária Bizubová Štiavnické vrchy a laikom ešte stále málo známu Cerovú vrchovinu. Ponúka totiž veľa zaujímavého.
„Na ceste z Fiľakova smerom na Šiatorskú Bukovinu sa dostanete na hrad Šomoška. Vrch, na ktorom stojí, vznikol prelievaním lávy cez sopečný kráter na povrch. Pri stavbe hradu sa jedna časť krátera odkryla – teraz vyzerá ako úžasný kamenný vodopád zložený z päťbokých a šesťbokých hranolov. A viete, že hrad vo Fiľakove stojí na zvyšku niekdajšej sopky? Bola to výbušná sopka, láva z nej nevytekala, ale vybuchovala. A z toho, čo vyletelo, vznikol val, na ktorom dnes stojí hrad.“
V starom kráteri sopky sa rozprestiera aj Banská Štiavnica. Vznikol pred 14- až 16-timi miliónmi rokov, mal priemer asi dvadsať kilometrov. Štiavnická sopka je dokonca považovaná za najväčšiu sopku v celej strednej Európe.
Ložisko zlata už asi nenájdeme
Je ešte na Slovensku po geologickej stránke čo objavovať? Mária Bizubová hovorí, že z hľadiska praktickej geológie je už naša krajina preskúmaná naozaj dôkladne. Prekvapujúce objavy preto už očakávať nemožno. Nové veľké ložiská železnej rudy, ropy či nebodaj zlata s najväčšou pravdepodobnosťou už nenájdeme. Ale čo môže lákať, je najmä geomorfológia a v nej sa práca ešte rozhodne neskončila.
„Samozrejme, dôležité sú peniaze. Geomorfológia je na začiatku svojej cesty, uplatňuje sa iba postupne. Je toho veľa, čo možno ešte bližšie spoznať a sprístupniť verejnosti.“
Preto prednáša, publikuje. Z jej iniciatívy vzniklo pred dvoma rokmi naše prvé geologické múzeum v prírode – na Devínskej Kobyle. „Rozmýšľala som o niečom podobnom už dlho. V zahraničí sú totiž geologické múzeá a geoparky celkom bežné. Tak som chodila a kadekoho otravovala, až sme konečne na náš projekt získali peniaze z Európskej únie.“
Vďaka Ekocentru Daphné v Devíne sa podarilo priestor bývalej skládky vyčistiť a upraviť. „Máme tak za sebou úvod do lepšieho spoznávania Slovenska. Nielen po stránke horninového zloženia. Toho, čo môže geológia poskytnúť, je veľa.“
MARCELA KOŠŤÁLOVÁ
FOTO SME – PAVOL MAJER a ARCHÍV MÁRIE BIZUBOVEJ
