Koho sa Iračania viac boja? FOTO - REUTERS
Špinavé postranné uličky Safuánu, neprehľadnej juhoirackej dediny, sú poloprázdne a nie práve priateľské. Pol kilometra od hlavnej cesty plnej výmoľov, kde sa preháňajú americké a britské vojenské konvoje smerom na Umm Kasr a ďalej na Basru, panuje úplne iný svet.
Veľký brat sa stále pozerá
Spojenecké jednotky sa tu po krátkom bombardovaní a ostreľovaní pred niekoľkými dňami len mihli a zmizli hlboko v irackom vnútrozemí. Návštevník nestretne žiadne spojenecké hliadky, Zdá sa, že tu stále vládne Saddám Husajn a jeho ľudia. A ak aj nie tak tu iste vládne strach z irackého diktátora.
Saddám ďalej pozerá ako Orwellov „Veľký brat“ z nadživotných nástenných obrazov, ktoré zostali na rohoch ulíc i na niektorých budovách. Nikto sa tu neodvážil ich zlikvidovať.
Zachmúrení muži obklopujú hŕstku cudzincov ako nepozvaných votrelcov. „Čo tu chcete. Nemáme radi Ameriku, neveríme jej,“ hovorí zlou angličtinou nevraživo muž stredného veku. Nevyzerá to na komédiu pre televízne kamery. Ďalší Iračania okolo prikyvujú a niečo po arabsky pokrikujú.
Pár tunajších obchodov je zavretých a majú zatiahnuté mreže. Benzín tu asi majú. Sem-tam okolo prejde obité auto z prelomu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Jeho posádka pribrzdí a ostražito si prezerá návštevníkov.
Potrebujeme hlavne vodu
Zdravotné stredisko v Safuáne je otrieskaná prízemná zlepenina bungalovov, ktorá by potrebovala strhnúť a znovu postaviť. Špina a smrad. Na dvore stoja dve obstarožné sanitky s emblémami polmesiaca, ktorý je v arabskom svete symbolom lekárskej a humanitárnej pomoci.
Vnútri je prázdno. V malých zatuchnutých izbách sú popraskané kovové postele s ohavnými matracmi. Niektoré postele majú zohýbané nohy a nakláňajú sa ako potápajúce sa koráby. Teraz tu nikto neleží.
Jednotku „intenzívnej starostlivosti“ poznať podľa toho, že uprostred prázdnej miestnosti s dvomi posteľami stojí kyslíková bomba. Žiadne prístroje, žiadne zásoby liekov. Oproti priemernej slovenskej nemocnici úplný stredovek.
„Mali sme tu niekoľko zranených pri bombardovaní pred siedmimi dňami, ale odviedli ich vojaci,“ hovorí ustaraný mladší muž v šiltovke, ktorý zodpovedá za stredisko a sprevádza cudzincov po objekte.
Je zároveň jediný, kto je ochotnejší, jediný, s ktorým sa dá čiastočne dohovoriť po anglicky. Na otázku, ako sa volá, sa na sekundu zasekne a mrkne po ďalších mužoch. „Nie, nehnevajte sa, nie, nie,“ hovorí vystrašeným hlasom.
Blízko stoja muži v čiernych bundách, ani na chvíľu ho nespúšťajú z dohľadu. Väčšinou mlčia a len občas niečo úsečne prehodia po arabsky.
„Je tu zložitá situácia, už siedmy deň netečie voda, nemáme elektrinu a nefungujú telefóny,“ pokračuje naliehavo zdravotník. „Prosím vás, povedzte, že nepotrebujeme ani tak jedlo, ale hlavne vodu a tiež lieky. Červený polmesiac tu už bol, všetko si napísali, ale nič sa nestalo. Hlavne vodu, prosím vás.“
Neviem, čo bude
Atmosféra v Safuáne hovorí jasne o situácii miestnych. Obyvatelia tu visia vo vzduchoprázdne medzi vojnou a mierom, diktatúrou a slobodou. Nikto nevie, čo bude a čo ho čaká. Nikto nevie, kto prevezme vládu a aká to vláda bude. Či nepríde zase Saddám. Azda aj preto mnohí hovoria: „Saddám je dobrý. To je náš vodca.“
Dvadsaťosemročný Hajtán, muž ktorý pracuje na tunajšej benzínke, je typickou obeťou situácie. Nič nechápe. „Všetko je naraz nejaké iné, ale ja neviem, aké. Neviem, čo bude,“ hovorí. „Áno bojím sa. Moja žena čaká dieťa, je v Basre, ale nefungujú telefóny a my tam nemôžeme. Bohvie, čo sa tam deje, počujete to,“ ukazuje smerom, odkiaľ sa ozýva vzdialené dunenie diel.
Britskí a americkí vojaci prešli rýchlo, niekoho zabili alebo zatkli. Zvyšok Saddámových mužov sa schoval, možno ukryl uniformy i zbrane. Akoby sa vlastne nič nestalo.
K čomu to prirovnať? Je to akoby prvou socialistickou pohraničnou dedinou Československa v roku 1974, kde bol každý dôkladne preverený, prešla americká armáda a zase zmizla. Začala by sa sloboda?
Zatiaľ žiadna sloboda
Ešte okatejšie je to v neďalekom Umm Kasre. Safuán v bledomodrom. Trochu väčší. Rovnaké uplácané špinavé domčeky. A zase na každom rohu obraz Saddáma. Len dospelých je v uliciach menej a koaličných jednotiek a techniky naopak omnoho viac.
Ide o strategický prístav, ktorý musí byť pod kontrolou. Z pohľadov vojakov je však hneď jasné, ako to tu vyzerá. Žiadna znudená rutina alebo pohoda. V očiach cítiť napätie.
Na Umm Kasr padá súmrak. Kdesi praskne výstrel. I po mnohých dňoch to nie je miesto vhodné na pokojnú prechádzku. Zatiaľ žiadna sloboda a radosť z nových časov. Len veľa neistoty a obáv.
Opodiaľ možno vidieť hliadku vojakov britskej námornej pechoty. Chlapi v púštnych uniformách opatrne postupujú dom za domom, zbrane pripravené v rukách a pohľadmi kontrolujú ulicu. Hľadajú zbrane. Ich kolegovia pred nimi ich dokonca našli už i v škole.
Pokusné laboratóriá
Prvá zásobovacia loď, ktorá mala včera do Umm Kasru priplávať, nedorazila. Špeciálne oddiely v gumových člnoch sprevádzané cvičenými delfínmi nachádzali v mori ďalšie a ďalšie míny, ktoré tu v týchto dňoch nakládli Saddámovi verní.
Safuán, Umm Kasr a ďalšie miesta, kde je aspoň relatívny pokoj, môžu byť malými laboratóriami, ktoré naznačia, ako to bude vyzerať v celom zvyšnom Iraku. Prvé dni ukázali, že strach a neistota medzi ľuďmi prevažujú nad nádejou.
Obe spomínané miesta sa dobre pamätajú na chvíle po porážke Iračanov v Kuvajte v roku 1991. Takmer celý juh krajiny vtedy povstal proti Saddámovi, ale Američania nepomohli. „Neviem, nejako sa mi to nepáči. Malo to zostať tak, ako to bolo. Vy viete, čo sa teraz s nami stane?“ pýta sa Hajtán.
Autor: PETR PRAVDA, MDF Dnes, Safuán, Umm Kasr - Južný Irak pre SME
