Vojna ho desí, ale zároveň sníva o tom, že po mnohých rokoch sa bude môcť vrátiť domov, do Iraku. „Američanom sa nedá veriť a ich vojna je hrozná. Pre nás všetkých je to cesta, ako sa dostať dopredu,“ hovorí Abdulláh, iracký obchodník, ktorý žije už desať rokov v exile v Ammáne, jordánskom hlavnom meste. „Nie je pre mňa ľahké to povedať, ale táto krvavá operácia je jednoducho v našom záujme,“ dodáva váhavo.
Ustarostene si pritom prezerá svoju pracovňu vyzdobenú rytinami s výjavmi z irackej histórie. Potom sa usmeje a s nádejou v hlase povie: „Predstavte si, že už o pár dní či týždňov si budeme môcť dať kávu v Bagdade! A Saddám bude preč!“
Strach zo Saddáma je veľký
Navonok dávajú Iračania najavo svoju bezmedznú podporu Saddámovi Husajnovi, podľa znalcov pomerov však významná časť z nich v skutočnosti verí, že lepšia budúcnosť a nová kapitola v histórii starobylej krajiny sú na dohľad.
Nájsť niekoho, kto by na verejnosti zapochyboval o irackom vodcovi, je takmer nemožné. „Teraz máme nášho prezidenta ešte radšej, je to veľký hrdina,“ hovorí vážne starostlivo oholený šéf dopravnej kancelárie, ktorá naďalej každý deň vypravuje autobusy z Ammánu do Bagdadu. Do kancelárie v rušnom centre, zovretom medzi príkrymi skalnými zrázmi, prúdi stále dosť záujemcov, vojna-nevojna. „Bombardujú, ale to nič. Saddám je veľký muž,“ hovorí jeden z cestujúcich zápasiaci s veľkým kufrom.
Nedá sa poznať, kde sa v ich slovách končí lojalita ozajstná a kde sa začína predstieraná. Isté je, že Saddám pre mnohých z nich symbolizuje vzdor voči Amerike. A isté tiež je, že sa ho boja. Ani Abdulláh, úspešný obchodník, si neželal uviesť meno ani žiadny detail, ktorý by ho mohol bližšie identifikovať. „To predsa musíte poznať z čias komunizmu. Mám v Bagdade stále celú rodinu. Mali by problémy.“
A obdobie pred pádom komunizmu vo východnej Európe podľa neho pripomínajú i nálady ľudí. „Nevedia si predstaviť, že by Saddám mohol padnúť. Ešte im nedošlo, čo sa deje, že všetko bude čoskoro inak.“
Bude to posledná bitka
Američania sa snažia dávať všemožne najavo, že vojna sa vedie iba proti režimu. Toto posolstvo zatiaľ ľudia v Iraku prijímajú - navzdory katastrofickým predpovediam operácia nevyvolala exodus utečencov. „Nemal by som to hovoriť, ale vlastne Američanov obdivujem, ako ohľaduplne postupujú. Keby ozaj chceli, prevalcovali by svojím arzenálom celú krajinu za pár dní,“ hovorí Abdullah.
Vie, o čom hovorí. Ako vojak prešiel i vojnou v zálive, v ktorej pri bombardovaní zahynulo veľa jeho priateľov. „Strašne ma ponižuje, že hrdý Irak dostane slobodu z rúk Američanov,“ dodáva. Spojeným štátom vyčíta okrem iného, že v minulosti nechali Saddámovi na pospas šíitov na juhu i Kurdov na severe. „Ľudia vtedy povstali, ale Američania im nepomohli. Preto im dnes nikto neverí, preto teraz nemôžu počítať so žiadnou väčšou rebéliou.“
Z Iraku odišiel pred desiatimi rokmi, znepáčil sa režimu a aj teraz sa bojí, že by mohol prísť o život. Tak ako mnoho ďalších Iračanov sa teší na deň, keď sa bude môcť vrátiť, keď jeho krajina, kolíska civilizácie, začne písať svoju novú kapitolu. „Až niekoľko rokov po smrti Stalina sa Rusi dozvedeli, čo všetko napáchal. Už čoskoro Iračania zistia, v akých hrôzach vlastne žili.“
Nepochybuje, že porážka Saddáma je nevyhnutná. „Môže to však ešte byť strašná vojna. Saddám vie, že to je jeho posledná bitka. Bude chcieť, aby sa na neho nezabudlo.“
PRE SME - JAN RYBÁŘ,
MF Dnes, Ammán
