Týždeň prešiel a všetko je inak. Na juhu sa úporne bojuje a do včera to vyzeralo tak, že severný front ani neotvoria.
Severný front hral v amerických strategických plánoch významnú úlohu. Chceli ho viesť z Turecka. Spolu s južným frontom z Kuvajtu mal spôsobiť zovretie Bagdadu a rýchlejšiu porážku Saddáma Husajna. Koordinovaný útok zo severu aj z juhu by vojnu pravdepodobne skrátil, eliminoval počet obetí a všetko by vyzeralo „elegantnejšie“.
Do hry však vstúpilo Turecko, ktoré Američanov týždne nechávalo v neistote. Parlament, aj pod tlakom silného odporu verejnosti a napriek lákavým finančným ponukám z Washingtonu neschválil rozmiestnenie 60 000 amerických vojakov na svojom území.
Jediné, čo Turecko Američanom sľúbilo, bolo otvorenie vzdušného priestoru. Americké lietadlá však v Turecku nesmú pristáť na doplnenie paliva a neprístupné sú aj letecké základne.
Washington po tureckom otáľaní stiahol finančnú ponuku a baliť sa začali aj jednotky čakajúce na vylodenie v tureckých prístavoch. Turkov vystríhali, aby sa nepokúšali vstúpiť zo severného Iraku.
V severnom Iraku, ktorý je zaujímavý aj pre ropné polia pri Mosule a Kirkúku však Američania vojnu viedli. Bez viditeľnej vojenskej prítomnosti, za pomoci špeciálnych jednotiek a kurdských bojovníkov likvidovali miestnych islamistov a podkopávali autoritu Saddámovho režimu.
Odvčera sú tam už oficiálne. Front, ktorý začali budovať, nebude taký silný, ako sa pôvodne predpokladalo a bude slúžiť skôr na stabilizáciu regiónu, odstrašenie Turecka a potenciálne, keď do oblasti dorazí ťažká technika, by sa odtiaľ mohla viesť aj jedna vetva útoku na Bagdad.
(mik)
