Martin 27. marca (TASR)- Vojnu v Iraku intenzívne prežívajú aj rodinní príslušníci vojakov slovenskej protichemickej jednotky, ktorá je v Kuvajte. Rodičia a siedmi súrodenci 30-ročného Jaroslava, príslušníka spoločnej česko-slovenskej misie zo Žilinského kraja, s napätím sledujú denne televízne spravodajstvo a čítajú noviny. Prajú si len jediné, aby sa ich syn a brat vrátil zdravý.
V noci sa budím, nedokážem spať, stále sa za neho modlím, vyznáva sa 50-ročná matka, ktorá prežíva účasť svojho prvorodeného dieťaťa vo vojne najsilnejšie. Prvé dni a noci preplakala, teraz je to už lepšie. "Rozhodol sa sám, odhovárali sme ho, no nedal si povedať," pokračuje so slzami v očiach žena, ktorej sa slobodný syn odvážil priznať kam sa chystá až dva týždne pred odchodom. "Ja nie som taký úzkostlivý ako manželka, rešpektujem jeho rozhodnutie. Ale ktorý rodič by sa nebál?" pridáva sa 53-ročný manžel.
Ich kontakt so synom je obmedzený na 15-minutový telefonát týždenne. Pri tom piatkovom bola matka veľmi rozrušená, a ani Jaro na druhej strane linky sa miestami nezmohol na slovo. "Hovoril, že za neustálych výbuchov a poplachov tiež nemôžu spávať, " spomína na rozhovor matka.
"Sedela som v kuchyni,keď Jaro otvoril dvere. Opýtala som sa ho, či sa už vrátil, líči svoj posledný sen o rodinnom hrdinovi jeho mladšia sestra. Vedno aj so súrodencami sleduje televízne správy viac ako kedykoľvek predtým. Všetci sú tam len pre peniaze, skonštatovali svorne traja bratia v tínedžerskom veku. "Len aby sa tých peňazí dožili," dodala sestra. "Má dosť peňazí, nepotreboval to," prízvukuje matka, ktorá sa teší na to, ako svojmu prvorodenému navarí. "Kura a ryžu, len nech už je tu," zastrája sa.
Veľká rodina v malej obci nemá káblovú televíziu, no na niekoľkých slovenských kanáloch jej neujde žiadna správa o vojne. Najvyššiu cenu má informácia, že naši sú v poriadku. "Je to najhroznejšia vojna, aká kedy bola," zhodne sa súdržná vidiecka rodina.
