FOTO – ČTK
Všetko vnucované vyvoláva vždy opačnú reakciu, ľahostajnosť, nechuť, odpor či dokonca nenávisť. Týka sa to aj literatúry, ktorej čítanie je síce vecou slobodnej voľby, ale ak ju ľuďom strkajú pod nos celé desaťročia, zhnusia im ju apriórne en bloc a odstraňovať tento podmienený reflex je potom veľmi ťažko. Najlepší príklad poskytuje niekdajšia sovietska literatúra: už samotný pojem dokonale a nespravodlivo diskreditoval písomníctvo, v ktorom bolo veľa vynikajúcich mien a diel. Obávam sa, aby v tejto zotrvačnosti ignorovania - česť edičným výnimkám - nezanikla kniha ruského autora Sergeja Dovlatova Čiasi smrť (Albert Marenčin, vydavateľstvo PT, Bratislava, preložili Ivana Kupková a Valerij Kupka).
Dovlatov (1941 - 1990) patril k leningradskému undergroundu a keďže písal prózy s mnohými autobiografickými črtami, treba vedieť čosi aj z jeho života. Syn židovského režiséra a Arménky, divadelnej herečky, nemohol dokončiť štúdium fínskej filológie na univerzite v Leningrade, v rokoch 1962 - 1965 vykonával vojenskú službu ako člen stráže v gulagu. Po návrate začal študovať žurnalistiku a zároveň písal poviedky, s ich publikovaním mal ťažkosti - rozširovali sa hlavne samizdatom. Ani práca v redakcii ho neuchránila pred prenasledovaním, preto roku 1974 odišiel do miestnych novín v estónskom Talline, no po dvoch rokoch sa musel vrátiť do Leningradu, odkiaľ roku 1978 emigroval do USA; tam ani nie päťdesiatročný zomrel.
Tvorivo sa rozvinul predovšetkým v emigrácii; tu mu vyšlo niekoľko kníh za sebou, ktorými sa preukázal ako majster krátkej prózy, humorista zoščenkovského typu. Slovenský výber prináša sedem próz z prostredia, ktoré poznal z vlastnej skúsenosti. Sú to najmä noviny, život v nich a okolo nich podávaný optikou žurnalistu a bohéma, tváriaceho sa lojálne a horlivo, v skutočnosti však nenávidiaceho celý systém. Dovlatov vystupuje v poviedkach pod vlastným menom a rozprávanie v prvej osobe len zosilňuje autenticitu príbehov, pri ktorých sa dá buď zasmiať do popuku, alebo pocítiť istý druh ľútosti.
Napríklad služobná cesta reportéra a fotografa za dojičkou kráv, pripravovaná smrteľne vážne, je od začiatku do konca náramnou groteskou; no jednovetová odpoveď dojičky na otázku, ako sa jej podarilo dosiahnuť také výsledky (vďaka komunistickej strane a jej leninskému ústrednému výboru), skrýva v sebe hlbokú stratu ľudskej identity. Z jednoduchej udalosti vie vytvoriť Dovlatov rad absurdných, neodolateľne smiešnych scén. Ešte aj pohreb akéhosi funkcionára sa zmení na karikatúru. Stačí mu napísať vetu, že náhradný rečník „bol poverený mať záujem“ o smútočný prejav a je po pohrebnej atmosfére.
Jeho postavy trpia schizofréniou, iné si myslia, iné hovoria, iné konajú, a všadeprítomné pitie alkoholu tomu dodáva čaro nevypočítateľnosti. Dovlatov šikovne využíval byrokraticko-stranícky žargón, frazeológiu a slovné zvraty, to všetko podfarbené typickým židovským humorom. Jeho postavy majú svojskú filozofiu: dosahovať cieľ hocijakými prostriedkami, čoho dôsledkom je, že „život sa zmenil na dosahovanie prostriedkov“. Kniha, ktorá u nás pri nedostatku humoristickej literatúry naozaj chýbala. JOZEF BŽOCH
