FOTO – VIRGIN
Už pätnásť rokov spája čriepky gospelu, R&B, funku, hip-hopu, folku a blues. Presne toľko rôznorodých štýlov spája americký skladateľ, spevák a gitarista Ben Harper vo svojich piesňach, ktoré sú alchýmiou americkej, teda belošskej a černošskej hudby. Stačí zavrieť oči a predstaviť si Jimiho Hendrixa, Marvina Gaya, Boba Marleyho alebo černošských bluesmanov. Výsledkom je Harperov zvuk, ktorý vtesnal do šiestich albumov. Ten posledný - Diamonds on The Inside (Diamanty zvnútra) - vyšiel iba nedávno.
Nepreslávila ho televízia ani rádio. V USA si získal obrovskú popularitu živými vystúpeniami, a to bol po svojom prvom koncerte rozhodnutý, že už nikdy nebude vystupovať. „Keď som mal desať, počúval som Mississippi Johna Hurta. Odvtedy som vedel, že budem spievať a hrať do konca života,“ povedal magazínu Rolling Stone tento talentovaný hudobník, ktorého nahrávky si hudobní piráti vymieňajú na internete rovnako často ako živé vystúpenia od Pearl Jam, Grateful Dead alebo Rolling Stones.
Harperova hudba dráždi, provokuje, vybuchuje. V svojich tridsiatich troch rokoch patrí k najrešpektovanejším americkým hudobníkom a začína sa po ňom obzerať aj európske publikum. Nezaujíma ho ani tak moderna, ktorej prepadli jeho rovesníci Lenny Kravitz alebo Marcy Grayová, ako skôr korene populárnej hudby: „Je jedno, či hráš akustické balady, tvrdý rock, alebo niečo medzi tým. Kým sa hudba neodcudzí svojim koreňom, bude stále ako sladké ovocie.“
Harper sa narodil v roku 1969 na predmestí Los Angeles. Na gitaru hral už ako dieťa. Jeho rodina dodnes zbiera nástroje z celého sveta a malý Ben vyrastal medzi exotickými perkusiami a indickými sitarami. Debutový album mu vyšiel ešte v roku 1994. Volal sa Welcome to the Cruel World (Vitajte v krutom svete). Krutý svet v ňom má podobu dusného mestského bludiska.
Odvtedy nahral ďalšie tri štúdiové albumy, jeden živý – Life From Mars (Život z Marsu, 2001), cenený najmä jeho priaznivcami. Diamonds on the Inside je z nich najostrejší, kde záľubu vo funku 70. rokov vyvažuje jeho folkové pesničkárstvo. Keďže ročne odohrá stopäťdesiat až dvesto koncertov, albumy nahrával na zvukových skúškach pred predstaveniami alebo v mobilných štúdiách. Diamanty zvnútra napísal a nahral mimo koncertného šialenstva.
Harper vystupuje vďaka gitare posediačky, ale inak je v hudbe skôr neposedný a nikdy nevydrží dlhšie pri jednom štýle. Jeho novinka sa začína reggae (With My Own Two Hands), pokračuje delta blues (When It‘s Good), potom plynulo prejde k parížskemu šansónu, funkovému Steviemu Wonderovi alebo africkému spevu ako v piesni Picture Of Jesus.
Diamonds on The Inside sú prehliadkou hudobnej štylistiky. Harper vie, že populárna hudba nestojí iba na nových veciach, ale aj na znovuobjavovaní. Ovplyvnilo ho množstvo starých skladieb, ale tú správnu zrejme stále hľadá: „Rozmýšľam nad tým, čo robil Dylan, keď písal svoje najlepšie piesne. Vyrazil si autom kúpiť hamburger? Čo robil Paul, keď vymýšľal Yesterday? Pozeral v televízii futbal?“
