FOTO – ČTK
aňovať tento podmienený reflex je potom veľmi ťažko. Najlepší príklad poskytuje niekdajšia sovietska literatúra: už samotný pojem dokonale a nespravodlivo diskreditoval písomníctvo, v ktorom bolo veľa vynikajúcich mien a diel. Obávam sa, aby v tejto zotrvačnosti ignorovania - česť edičným výnimkám - nezanikla kniha ruského autora Sergeja Dovlatova Čiasi smrť (Albert Marenčin, vydavateľstvo PT, Bratislava, preložili Ivana Kupková a Valerij Kupka).
Dovlatov (1941 - 1990) patril k leningradskému undergroundu a keďže písal prózy s mnohými autobiografickými črtami, treba vedieť čosi aj z jeho života. Syn židovského režiséra a Arménky, divadelnej herečky, nemohol dokončiť štúdium fínskej filológie na univerzite v Leningrade, v rokoch 1962 - 1965 vykonával vojenskú službu ako člen stráže v gulagu. Po návrate začal študovať žurnalistiku a zároveň písal poviedky, s ich publikovaním mal ťažkosti - rozširovali sa hlavne samizdatom. Ani práca v redakcii ho neuchránila pred prenasledovaním, preto roku 1974 odišiel do miestnych novín v estónskom Talline, no po dvoch rokoch sa musel vrátiť do Leningradu, odkiaľ roku 1978 emigroval do USA; tam ani nie päťdesiatročný zomrel.
Tvorivo sa rozvinul predovšetkým v emigrácii; tu mu vyšlo niekoľko kníh za sebou, ktorými sa preukázal ako majster krátkej prózy, humorista zoščenkovského typu. Slovenský výber prináša sedem próz z prostredia, ktoré poznal z vlastnej skúsenosti. Sú to najmä noviny, život v nich a okolo nich podávaný optikou žurnalistu a bohéma, tváriaceho sa lojálne a horlivo, v skutočnosti však nenávidiaceho celý systém. Dovlatov vystupuje v poviedkach pod vlastným menom a rozprávanie v prvej osobe len zosilňuje autenticitu príbehov, pri ktorých sa dá buď zasmiať do popuku, alebo pocítiť istý druh ľútosti.
Napríklad služobná cesta reportéra a fotografa za dojičkou kráv, pripravovaná smrteľne vážne, je od začiatku do konca náramnou groteskou; no jednovetová odpoveď dojičky na otázku, ako sa jej podarilo dosiahnuť také výsledky (vďaka komunistickej strane a jej leninskému ústrednému výboru), skrýva v sebe hlbokú stratu ľudskej identity. Z jednoduchej udalosti vie vytvoriť Dovlatov rad absurdných, neodolateľne smiešnych scén. Ešte aj pohreb akéhosi funkcionára sa zmení na karikatúru. Stačí mu napísať vetu, že náhradný rečník „bol poverený mať záujem“ o smútočný prejav a je po pohrebnej atmosfére.
Jeho postavy trpia schizofréniou, iné si myslia, iné hovoria, iné konajú, a všadeprítomné pitie alkoholu tomu dodáva čaro nevypočítateľnosti. Dovlatov šikovne využíval byrokraticko-stranícky žargón, frazeológiu a slovné zvraty, to všetko podfarbené typickým židovským humorom. Jeho postavy majú svojskú filozofiu: dosahovať cieľ hocijakými prostriedkami, čoho dôsledkom je, že „život sa zmenil na dosahovanie prostriedkov“. Kniha, ktorá u nás pri nedostatku humoristickej literatúry naozaj chýbala.
