Na kamióne visia snáď stovky špinavých chlapcov a mladíkov. Vyhrabávajú z neho papierové biele škatule a vyhadzujú ich von. Neustále na seba pokrikujú. Je tu totálny chaos. Kto si uchmatne viac.
O kus ďalej stoja ako sochy iracké ženy od hlavy po päty zahalené v čiernom. Pozorujú ľudský strapec a mlčky pri nohách zhromažďujú humanitárne úlovky.
Americký námorník v nepriestrelnej veste a prilbe začína byť z davu nervózny a pošklbáva automatickou puškou. „Hi. Ahoj. Ako sa máš. Dávaj si pozor, sú niekedy až agresívni,“ radí úsečne.
Irak naživo vyzerá inak než iracké bojové línie v televízii.
V irackom Safuáne, jednom z prvých miest za hranicou Kuvajtu, je rušno. Do dediny po niekoľkých dňoch od okamihu, keď tadiaľto prešli prví americkí a britskí vojaci a strhli veľký portrét Saddáma Husajna, prišla kuvajtská humanitárna pomoc. Prvých niekoľko kamiónov s jedlom. V bielych škatuliach je mlieko, pitná voda, cukor, nejaké sušienky, konzervy a ďalšie potraviny. Ľudia zo Safuánu sa bijú o jedlo a vodu. Ale Ameriku tu nikto dvakrát neoslavuje. A tých, čo prišli, nikto nepoklepkáva po ramene. Jeden výrastok, ktorý práve rozbalil humanitárnu škatuľu, usrkne trochu mlieka a potom ho provokatívne hodí ozem, až sa rozstrekne okolo. V širokom kruhu okolo toho besnenia skoro nepriateľsky postávajú irackí muži. Kuvajtské kamióny prebodávajú zlostnými pohľadmi. Sú v civile aj v tradičných dlhých arabských odevoch, na hlavách bielo-čierne abielo-červené šatky – káfíje. Dosť často sú neupravení a špinaví. Niektorí sú naboso. Iní majú v rukách dlhé prúty. Nikto z nich sa nikam nepchá. Tvária sa hrdo.
„Not good, this not good,“ hovorí muž, ktorý sa predstaví ako Radžíd Hasan a odpľuje si na zem. „Odkiaľ to je. Z Kuvajtu? Kto sa im o to prosil. Doma máme jedla dosť. Cukor, všetko. Žiadne milodary od tých, čo nás bombardujú, nepotrebujeme,“ súka zo seba lámanou angličtinou.
Ostatní muži mlčia a v ich pohľadoch sa miešajú výčitky, zlosť obavy a nepochopenie.
Jedlo tu možno majú, ale ako naznačujú ľudia, od prvého bombardovania tu už sedem dní netečie voda, nejde elektrina ani telefóny. Lekárska služba a nemocnice pracujú v núdzovom režime. Na mnohých miestach tejto oblasti pijú ľudia špinavú vodu z nádrží.
Humanitárne organizácie varujú, že tento stav bezvládia anúdze sa veľmi rýchlo môže stať stavom humanitárnej krízy až katastrofy.
Cestou ďalej vdedenie, o ktorej tu hovoria, že má i s osadami 25 000 obyvateľov, je ľudí na špinavej ulici menej.
Po hrboľatej ceste svištia oboma smermi široké americké „hummry“, britské ladnrovery, ženijná technika a cisterny. O chvíľu prichádza prístav Umm Kasr. Situácia sa podobá tej v Safuáne. Aj sem včera dorazila prvá humanitárna pomoc od začiatku vojny. Len vojakov tam bolo oniečo viac. Obyvatelia Umm Kasru mali trochu väčšie šťastie než ľudia v Safuáne. Zbiehali sa so stovkami vrtuľníkov k niekoľkým britským cisternám s pitnou vodou.
Aj v Umm Kasre visela neistota vo vzduchu. „Najprv nás bombardovali, potom po nás stieľali, zastavili nám pitnú vodu, nikto sa o nás nestaral a teraz nám sem priviezli pár škatúľ so sušienkami,“ hovoril mladší muž Hasan. „Čo si o tom máme myslieť?“
Autor: PETR PRAVDA, MF Dnes, Safuán, Umm Kasr, južný Irak pre SME
