Vlado Durdík nedávno odišiel.
Viem, deň čo deň niekomu niekto odíde a musí sa žiť ďalej, pozoruhodné však je, ako sa odchádza. A o to práve v prípade Vladka ide. Posledný rok som s ním strávil pracovne. Pred rokom sme mali premiéru Krajčírok. V spoločnom výstupe ho prosím, aby nás neopúšťal, aby zostal pracovať v našej dielni. Držím mu ruku a on si ju vymkne a predsa odíde... Vlastne, každou reprízou sa so mnou lúčil a odchádzal a až v posledných dňoch odišiel nadobro!
Prečo o tom takto. Ľudia, ktorí nás ticho, bez reptania a protestov, cítiac svoj odchod, opúšťajú, by mali byť príkladom, keď my budeme odchádzať. Pokorne čakať na koniec! V rozhovoroch sa zaujímať o všetko aktuálne, držať palce životu, i keď sám cítim, že tu dlho nebudem. Taký bol Julo Satinský a aj Vladko. Sme generácia, v ktorej záhrade sa začalo kopať, a my, pozostalí, sa stávame pokornejšími a pokornejšími. Je to prirodzené.
V tejto súvislosti sa mi zdá nepochopiteľným správanie babiek-demokratiek a vôbec časti generácie z čias hlbokého mečiarizmu. V ich agresivite a hlučnosti som cítil, že niečo nie je v poriadku. Veď človek by mal byť ku koncu života láskavý, nezavadzať, a hlavne nevnucovať svoje veľakrát frustrované názory tým, ktorí začínajú preberať zodpovednosť. Poradiť, pomôcť, keď ma vyzvú, ale už, preboha, nediktovať. Diktát pre nás už nie je adekvátny!
Až k takému oblúku ma doviedol odchod môjho dobrého kolegu. Dúfam, že ste ma pochopili, aj keď v prvom príhovore som netušil, že hneď druhý bude o smrti. Ale smrť patrí k životu a odchod blízkych okrem trpkého žiaľu prináša aj poučenie.
Mám dobrý pocit, že svojím stĺpčekom, som si uctil pamiatku vzácneho človeka a priateľa. Kto to má urobiť, keď nie živý!?
Váš stĺpček