Ťažké strategické rošády posledných dní v Bezpečnostnej rade OSN ozrejmujú, že starý kontinent sa nachádza v jednom z kľúčových dejinných momentov. Dve euromocnosti, Francúzsko a Nemecko, si skrížili diplomatické šable s dvoma inými rozhodujúcimi štátmi Európskej únie: Veľkou Britániou a Španielskom.

Iracký konflikt a politika USA sú v tomto kontexte iba zámienkou otvoreného zápasu týchto štyroch eurotitanov (a ich sekundantov) o budúcu podobu únie, o jej podstatu, o jej demokratické piliere. Nebyť Saddáma Husajna, vypukla by škriepka o ideovom fundamente zjednocujúceho sa kontinentu z iného dôvodu.

Jednou z hlavných čŕt demokracií v Európe bolo negatívne vymedzenie sa, ohraničenie sa od susedov, zdôrazňovanie vlastnej inakosti. „Nie sme ako oni“ bolo jedno z najdôležitejších hesiel ich zakladateľov. Vznikol pocit spolupatričnosti, tepla domáceho krbu, podčiarkovala sa potreba hraníc a následne obmedzenie pôsobnosti zvolených zastupiteľstiev na príslušný región, nazývaný národný štát. Tento vývoj sa začal v 18. storočí a naposledy sme boli jeho svedkami v strede Európy pri rozdelení Československa a na Balkáne pri krvavom konflikte v bývalej Juhoslávii.

Európska únia sa po projekte ekonomickej integrácie (porovnaj menovú úniu) nachádza v štádiu definovania svojich politických cieľov. Mnohí politici pritom bezmyšlienkovite opakujú chyby svojich demokratických predchodcov. Predovšetkým francúzsky prezident Chirac sa očividne domnieva, že európska identita sa dá najlepšie vymodelovať negatívnym vymedzením sa. Jediným štátom, ktorý pri tomto zámere Elyzejského paláca prichádza do úvahy, je Amerika: najmocnejšia, najdynamickejšia, najdôležitejšia krajina na všetkých piatich kontinentoch.

Spojené štáty sú jediným „súperom“, ktorý Chiracovi (a nemeckému kancelárovi Schröderovi) prichádza na um v úsilí preformovať Európu podľa vlastných predstáv. Preto sa francúzsky prezident usiluje podčiarknuť na zahraničnopolitickom poli európsku odlišnosť, preto kričí „nie sme ako Američania“ – na čo je mu iracký konflikt vítanou príležitosťou. Preto nemecký kancelár apriórne kritizuje americkú ekonomiku v každom významnom prejave; naposledy v piatkovom „prejave k národu“.

Británia a Španielsko sa zase pokúšajú budovať spoločnú európsku demokraciu nie na negatívnych ohraničeniach od americkej demokracie (hocako parciálne kritizovateľnej, ale predsa len výnimočne úspešnej demokracie!), ale na pozitívnych pojmoch: do popredia stavajú transatlantickú spolupatričnosť a dlhodobé spoločné hodnoty Európanov a Američanov, vyzdvihujú globálnu platnosť demokracie ako najlepšieho spoločenského zriadenia, poukazujú na (do veľkej miery) totožné globálne záujmy, prízvukujú absolútnu nevyhnutnosť Západu držať spolu, nielen v zlomových historických situáciách.

Skrátka, britský premiér Blair a španielsky ministerský predseda Aznar sa snažia stvárniť kladného európskeho ducha, pozitívne definovať ideové základy Európy, usilujú sa navždy odohnať duchov minulosti, keď sa národné štáty domnievali, že sa musia odlíšiť od svojich zemepisných a náhľadových susedov.

Európa a Amerika musia ťahať za jeden povraz. Mali by si to uvedomiť všetci francúzski a nemeckí politici, ktorí sa zahrávajú s transatlantickým ohňom. Obaja demokratickí giganti nevyhnutne potrebujú pozitívne ideové základy (najmä však vznikajúca spojená Európa), musia žiť v demokratickej symbióze, navzájom sa inšpirovať, a nie sa od seba oddeľovať.

Pred sebou majú globálne bezpečnostné a ekonomické výzvy, ktoré sa dajú zvládnuť len spoločnými silami.

Autor: JÁN ŠALGOVIČ(Autor je publicistom a prekladateľom, žije v Mníchove)