ičiteľná. Strach pochopiteľne odmietame.
V našom kvázi postideologickom storočí je to takmer nepredstaviteľné, ale strach je neochvejnou súčasťou režimu v Iraku. Známe fakty o použití chemických látok proti vlastnému obyvateľstvu, nedodržiavanie rezolúcií, či stály a bolestný útek disidentov z krajiny hádam ani netreba spomínať… Tieseň irackého obyvateľstva je samozrejmosťou.
Sústreďme sa však na otázku tzv. mierového riešenia konfliktu. Pouliční demonštranti vo svetových metropolách vyzývajú vlády na mier. „Preč s Bushom, žiadna vojna!“ kričia na nás tučné nápisy. Samozrejme, len blázon by si vojnu vyslovene prial. Uskutočnenie vojenského zásahu však nepodlieha akémusi verejnému verdiktu. Vojna je nutnosť, za ktorú zodpovedá vláda. Nutnosť zásahu sa nevyhnutne viaže na znalosť problému, a v tomto prípade už nejde o nový konflikt. Už od vojny v Perzskom zálive v roku 1991 Husajn ukázal vlastnú politickú bezuzdnosť a typické nedemokratické praktiky lídra rozvojovej krajiny.
Novodobí peacemakeri na jednej strane bojujú za mier, no na strane druhej by sa v prípade ohrozenia vlastnej slobody určite za ňu neváhali postaviť. Je to paradox krehkosti ľudského úsudku. Hrá do karát tým, ktorí to vedia šikovne zneužiť.
Problém však bohužiaľ mnohých nezaujíma až dovtedy, kým sa ich bytostne nedotkne. Irak nie je až tak ďaleko. A v dnešnom svete stačí stlačiť gombík…
Argumenty o neprávosti zásahu v suverénnom štáte v prípade Iraku sú hodné poľutovania. Otázka teda znie – má vôbec takéto zlo ešte právo na mierové vyjednávanie? Čaká azda niekto, že odstúpi alebo jednoducho prestane trýzniť vlastné obyvateľstvo?
História sa opakuje a nám neostáva nič iné, len bojovať s našou krátkozrakosťou i naďalej.
Autor: LUCIA HVIZDOVÁ(Autorka je študentkou politológie)
