árodný konsenzus o použití sily. Pre Britov je prehrou preto, lebo v Bezpečnostnej rade OSN neuspeli s rezolúciou, ktorá by zásahu dala explicitný mandát. Pre Francúzov a Nemcov je neúspechom, lebo nedokázali zabrániť odzbrojovacej vojne. Ak doterajší vývoj irackej krízy bol prehrou politikov Západu, konflikt samotný môže jej priebeh zvrátiť, keď bude vojna rýchla a nekrvavá. Keď bude začiatkom stabilizácie a demokratizácie celého regiónu. Keď sa po nej obnoví transatlantická zhoda medzi Amerikou a Európou. Nech sa názory a stanoviská západných krajín doteraz akokoľvek odlišovali, konflikt z nich opäť robí to, čo vždy boli: prirodzených spojencov.
Bez ohľadu na to, či považujú vojnu za nevyhnutnú, alebo za predčasnú a bez mandátu OSN, majú spoločný záujem, aby v nej Američania a ich spojenci čo najskôr zvíťazili. Paríž preto vyhlásil, že ak by Husajn použil zbrane hromadného ničenia, tak by sa tým pre Francúzsko „úplne a okamžite zmenila situácia“. Aj Nemci ponechali svoju chemickú jednotku v krízovej oblasti, aby mohla konať, keby Husajnov režim siahol po chemických či biologických zbraniach. Výzvy Smeru a KSS, aby slovenská vláda stiahla protichemickú jednotku z Kuvajtu, aby o stiahnutí rokovala Národná rada SR, svedčia iba o tom, aký obmedzený je zahraničnopolitický obzor týchto opozičných subjektov. Hoci sa historickí spojenci v mnohom nezhodujú, ich spoločným záujmom je, aby výsledkom vojny bola stabilizácia a demokratizácia Iraku i celého regiónu. Šéf ruskej diplomacie tvrdí, že Američania sa pokúšajú exportovať demokraciu tak, ako sa sovietske Rusko pokúšalo exportovať revolúciu a že dôsledky oboch pokusov budú „rovnako žalostné“. Je v záujme Západu, aby sa aj proti Rusmi pestovanej skepse potvrdilo, že „koalícia ochotných“ je schopná účinne prispieť k vzniku takého režimu, ktorý bude rešpektovať elementárne ľudské práva svojho obyvateľstva.
Podľa renomovaných politológov západní politici spor o vojnu prehrali. Napraviť to môžu iba tým, že vojnu už vyhrá Západ.
