Americkí dôstojníci sedia za monitormi počítačov navádzajúcich elektronické bomby. A potom hľadím na britských pešiakov v Kuvajte, ako sa pripravujú na boj zblízka. Rotný núti mladučkého vojaka, aby štekal nenávistné výkriky a opakovane pichal bajonetom do vypchanej figuríny nepriateľa. Svojou podstatou by táto scéna mohla byť predvečerom slávnej anglicko-francúzskej bitky o Agincourt v roku 1415: človeka huckajú, aby zabil druhého tak, že mu pichajú ostré železo do brucha.
V politike je to podobné. Objavilo sa niečo nové: vedenie USA cíti toľkú dôveru vo vlastnú moc a morálne právo, že vpochoduje do najvýbušnejšej oblasti na svete iba s jediným účinným spojencom – alebo dvoma, ak počítame aj Austráliu. A čosi veľmi staré: diplomacia OSN sa nakoniec zvrhla na konflikt medzi najstaršími rivalmi Európy Anglickom a Francúzskom. Ako v Agincourte…
Geopolitický Západ z čias studenej vojny sa nám pred očami zrútil. Dvojičky NATO a Európskej únie sa politicky rozpadli. Nikto nevie, akú formu nadobudne nový svet. Už teraz však vidíme súboj troch širších koncepcií o následníctvo Západu. Ja ich nazývam rumsfeldovská, chiracovsko-putinovská a blairovská.
Rumsfeldovská idea je, že americká moc je oprávnená. Je správna preto, že je americká. Amerika je jediná hyperveľmoc. Toto je unipolárny svet. Krajinu slobody napadol medzinárodný terorizmus, nové prevtelenie medzinárodného komunizmu. Krajina slobody je povinná brániť sa. Napokon, bude šíriť demokraciu a tým urobí svet lepším. Ak mu niektorí spojenci majú chuť prísť na pomoc, fajn. Ak nechcú, tak sa nájdu „okľuky“. A medzitým neustále urážate všetkých potenciálnych spojencov netaktnými poznámkami. Rumsfeldovská vízia je len spolovice správna, a tým vlastne celkom zlá. USA zrejme teraz môžu vyhrať väčšinu vojen aj samy. Nemôžu však samy získať mier. A pri víťazstve vo „vojne proti terorizmu“ ide vlastne len o mier.
Chiracovsko-putinovská idea je, že americká moc je už svojou definíciou nebezpečná. Jacques Chirac sa nazdáva, že je nezdravé, ak má ktorýkoľvek štát sám toľkú moc, a je mimoriadne nebezpečné, ak je týmto štátom práve Amerika (na rozdiel od, povedzme, Francúzska). Poslaním Francúzska je vytvoriť alternatívny pól. Týmto protipólom je Európa, ktorá zahrňuje v gaullistickom zemepise aj Rusko. Euroázia.
Chiracovsko-putinovská vízia je napoly správna, a teda celkom zlá. Je nezdravé, aby mala ľubovoľná veľmoc takú prevahu ako USA dnes. Ale ak chce Francúzsko vykročiť k mnohopolárnemu svetu, nebolo najmúdrejšie spolčiť sa s polodemokratickým Ruskom (mäsiarom Čečenska) a úplne nedemokratickou Čínou v diplomatickej kampani, ktorá priniesla Husajnovi dočasnú podporu. A aj tak nikdy nezjednotíte celú Euroáziu proti USA.
Blairova idea je, že by sme mali obnoviť širšiu verziu transatlantického Západu z čias studenej vojny. Európa a Amerika musia držať spolu. Európania by sa mali obávať jednostrannosti USA, ale – ako povedal v dolnej snemovni: „Spôsob, ako sa s tým vyrovnať, nie je rivalita, ale partnerstvo. Partneri nie sú sluhami, ale nie sú ani rivalmi.“ Vlani v septembri mala Európa povedať USA „jednohlasne“, že podporí Washington za podmienky, že USA pôjdu cestou OSN a obnovia mierový proces na Blízkom východe. Európa a Amerika by mali spolupracovať ako partneri a – vždy, keď je to možné – by to mali robiť prostredníctvom medzinárodných inštitúcií.
Blairova idea je absolútne správna. Problém spočíva v jej uplatnení. Samotný Blair sa dopustil vlani dvoch veľkých chýb. V septembri nepodnikol viac v úsilí primať Európu, aby prehovorila „jednohlasne“. Druhou bolo, keď zabudol, že partnerstvo znamená občas povedať aj „nie“.
Naďalej nie som presvedčený, že táto konkrétna vojna v tomto konkrétnom čase je legitímna, nevyhnutná alebo prezieravá. Som však pevne presvedčený, že blairovská vízia nového povojnového poriadku svetovej politiky je najlepšia, akú máme k dispozícii. Problém je v tom, že na to, aby ste si uvedomili blairovskú víziu, potrebujete, aby sa k nej prihlásili Paríž a Washington. Ale v piesočnej búrke vojny sa možno všetky staré karty nanovo prerozdelia.
Autor: TIMOTHY GARTON ASH(Autor je historikom a publicistom, pôsobí v Oxforde)
