Po prvé – trvá na tom, že iracká vojna je rozšírením vojenskej kampane proti terorizmu.
Po druhé, Bushov tím sľubuje, že do Iraku dovedie demokraciu a že táto zmena – ako sa dúfa – podnieti demokratizáciu v celom regióne. Demokratický úsvit v Iraku, ako tvrdia, čoskoro nastane aj v ďalších autoritárskych arabských štátoch. A premenou politickej krajiny Blízkeho východu sa vari podarí zasiahnuť korene islamského extrémizmu.
Aké reálne je takéto uvažovanie? Je založené na triezvom zvážení komplexnej reality v Iraku a regióne? Alebo ho vedie ideológia a prianie je tu otcom myšlienky? Pomôže vojna proti Iraku USA v boji proti teroristom, alebo sa Američania stali ešte zraniteľnejšími?
Mladšiu generáciu Arabov, ktorá predstavuje viac ako polovicu populácie v oblasti, ovláda zúfalstvo a nepriateľské emócie. Americká invázia do Iraku s veľkým počtom civilných obetí len prehĺbi pocity vlastnej porážky, ktoré vedú mladých Arabov do náručia odbojných buniek typu al-Káidy. Vojna zrejme prihrá do kariet al-Káide, dá jej nový dych. Táto organizácia sa chystá znovu definovať ako obranca irackého ľudu.
V tomto bode nájde al-Káida pozorných poslucháčov. Arabsko-moslimská rétorika zdôrazňuje, že táto vojna nemá nič spoločné s bojom proti teroru. Ide viac o vyrovnávanie si starých účtov a o to, aby sa Washington stal arbitrom arabského osudu a jeho zdrojov, zvlášť ropy. USA môžu vyhrať v ozbrojenej konfrontácii s Husajnom, ale pravdepodobne prehrajú širší – a dôležitejší – politický zápas o budúcnosť krajiny.
Americkí predstavitelia si zrejme neuvedomujú, aký ťažká, drahá a dlhotrvajúca bude úloha vytvoriť v Iraku mierové podmienky a fungujúcu demokraciu. Nemajú predstavu, ako hlboko sú v Iraku zakorenené sektárske, kmeňové a etnické zväzky.
Neexistujú tu základné kamene a inštitúcie potrebné pre funkčný organizovaný štát. Od príchodu vojenskej vlády v roku 1958 všetky ďalšie režimy Iračanov terorizovali až k úplnej pokore a ich vojenské dobrodružstvá krajinu úplne vycicali. Iračania za 45 rokov stratili vieru v politický systém a obrátili sa dovnútra, ku kmeňovému a náboženskému alebo etnickému sektárstvu. Občianska spoločnosť bola rozbitá a stredná trieda zdecimovaná – v nemalej miere vďaka ekonomickým sankciám OSN.
Reforma a demokratizácia irackého politického systému samozrejme nie je nemožná. Iračania si uvedomujú, že v ich záujme je prekonať vnútorné rozbroje a obnoviť politické spoločenstvo. Irak má ľudské i materiálne zdroje, ktoré by v dlhodobom horizonte mohli pôsobiť v prospech demokracie.
Ale demokraciu nemôže v Iraku dosadiť vonkajšia sila. Len Iračania, s medzinárodnou pomocou, môžu svoju krajinu premeniť. Táto úloha si žiada čas, trpezlivosť, ťažkú prácu a šťastie. Zrejme to bude trvať jednu až dve dekády, nie rok-dva, čo je predpokladaný čas americkej vojenskej prítomnosti v Iraku.
Ak Amerika nebude ochotná dohliadať na nový poriadok po mnohé roky a investovať ohromné politické a ekonomické zdroje do pomoci pri obnove štátu (nie do jeho nastoľovania), Irak sa rozdrobí a upadne do chaosu. Jeho susedia budú destabilizovaní. Objavia sa nové skupiny hlásajúce džihád. Nielenže v Iraku nebude mier a demokracia, ale bezpečnostné záujmy Západu budú ešte vo väčšom ohrození.
Bohužiaľ, na tento najhorší scenár americkí predstavitelia príliš nedbajú.
© Project Syndicate
Autor: FAWAT A. GERGES(Autor je profesorom štúdií o Blízkom východe na Sarah >Lawrence College v New Yorku)
