O skutočnej vojne toho nevieme veľa. Naša taktika je úspešná a bez väčšieho odporu sa blížime na Bagdad, hovoria Američania. Úspešne a hrdinsky sa bránime, Američania krvácajú, odpovedá Irak. Kde je pravda? S úplnou istotou sa to nedá povedať, ani keď Američania na mapách naznačia, kam sa už dostali, ani keď Iračania ukážu v televízii tváre zajatcov.
George Bush zavelil do boja v čase, keď väčšina sveta opakovala, že na vojnu nie je dôvod. Americký prezident spolu s britským premiérom Blairom ten dôvod videli. O zle, ktoré predstavuje Saddám, hovorila opatrnejšie aj stredná a východná Európa.
Svet sa však stále častejšie bude pýtať, kde je tá „dymiaca zbraň“. Kde je antrax, kde je iracký botulotoxín, kde sarín či plyn VX. Inšpektori tie zbrane hľadali v Iraku niekoľko rokov, a naposledy takmer päť mesiacov. V podstate nič nenašli. Vojaci však nie sú inšpektori. Oni nekontrolujú podozrivé objekty, oni dobýjajú celé územia. Tam by mohli nájsť aj zabudnuté, aj tie najlepšie skryté dôkazy, že Saddám pre svet skutočne hrozbou bol a ešte stále aj je. Dôkaz môže prísť aj v priamom boji. Ak Saddám takéto zbrane má, skôr či neskôr ich použije. Paradoxne práve tento útok by ukázal, že spojenci mali pravdu. Francúzi, Rusi, Číňania, Nemci a spolu s nimi aj náš Robert Fico by zrazu museli sklopiť uši a priznať, že sa mýlili.
Snáď sa to nebude musieť stať. Snáď spojenci Saddáma odzbroja skôr, ako bude môcť svoje zbrane použiť. Snáď existujúce zbrane skutočne nájdu. Nejde len o to, že tak potvrdia svoju pravdu. Ide aj o potvrdenie, že Saddámove zbrane v chaose vojny neunikli niekam inam. Napríklad do rúk teroristov. MATÚŠ KOSTOLNÝ
