od roku 1953 v bratislavskom Kovosmalte, o dva roky neskôr prestúpila do Lokomotívy Bratislava, ktorej v roku 1956 pomohla vybojovať československý titul, prvý pre slovenské družstvo v histórii. V bránke sa naposledy objavila v sezóne 1979/80 v drese Vinohradov Bratislava, dnes sa venuje brankárkam v bratislavskom Interi – od prípravky až po starší dorast. Po vyhlásení výsledkov veľmi ochotne odpovedala na naše otázky.

Čakali ste, že môžete v ankete vyhrať?

„Prekvapilo ma to. Nechcela som veriť, že by som to mohla byť ja. Myslela som si, že ma nominovali len ako atrakciu, aby diváci videli niekoho aj zo staršej generácie. Vo chvíli, keď to bolo jasné, som sa totálne roztriasla.“

Čo vám dala a čo vzala hádzaná?

„Nevzala mi nič. V čase, keď sme my začínali, sa robil šport len preto, že vás bavil. Ja som si hádzanú obľúbila natoľko, že sa jej venujem dodnes. Dala mi množstvo zážitkov, pomohla mi byť súčasťou dobrého kolektívu.“

Ako si dnes spomínate na rok 1957, keď ste si z MS doviezli zlato i titul najlepšej brankárky šampionátu. Čo si z toho ceníte viac?

„Určite zlato, najlepšou brankárkou som si ani nepripadala. Neboli to však ľahké majstrovstvá sveta. Už len preto, že v československom výbere sme boli len dve Slovenky. Ja a pivotka Viera Schmidtová (Ilavská – pozn. red.). Slovákom bol už len druhý tréner Laco Gross. Prvý tréner Košťálek bol prísny a neprístupný, nebolo ľahké zapracovať sa do kolektívu v tom čase vynikajúcich českých hráčok. Museli sme totiž byť až o dve triedy lepšie ako Češka na našom poste. Ale nenadávam, nesťažujem sa.“

Ktorý súper bol na šampionáte najťažší?

„Švédsko. Prvý zápas som totiž nechytala, v bránke dovtedy stála staršia i skúsenejšia Janečková z pražskej Sparty. Boli to časy, keď padalo málo gólov, polčas so Švédskom bol 2:2. Janečková sa v tom zápase zranila a tréner poslal do bránky mňa. V tej chvíli to bol pre mňa absolútny šok. Vôbec som s tým nepočítala. Nič som nevnímala, nevidela, celý svet sa pre mňa zúžil len na loptu, ktorú som nespúšťala z dohľadu. Chytila som dve sedmičky, aby sme napokon vyhrali 5:4. Bol to kľúčový moment MS, od tej chvíle sme si začali veriť a už to išlo samo. Finále s Maďarskom sme vyhrali 7:1, posledné minúty sme si blížiaci sa titul všetky vychutnávali.“

Ako vtedy vyzerali oslavy?

„Organizátori usporiadali famóznu recepciu. Ale bola som z toho zlata taká ohúrená a oťapená, že som to všetko vnímala len tak trochu. Viac si pamätám návrat domov. Bola polovička augusta, železničiari v Štúrove, keďže sme sa vracali vlakom, nás častovali sladkosťami a kúpili nám asi 70 gladiol.“

Dostali ste vtedy za úspech aj nejakú finančnú odmenu?

„Áno, tepláky. Modrej farby. Ale už ich nemám. O dva týždne Vierke Schmidtovej i mne prišiel papier, že ak ich chceme, musíme za ne zaplatiť 360 korún, čo vtedy nebol malý peniaz. Tak som ich zabalila a poslala späť. Ale aby som neklamala, neskôr som dostala 1260 korún. Niekde sme ich potom prejedli.“

Na čo okrem svetového titulu si najradšej spomínate?

„Na československý titul s bratislavskou Lokomotívou. Bola to vari ešte väčšia sláva ako po majstrovstvách sveta. V tom čase nebolo možné, aby slovenské družstvo českým čo i len konkurovalo. Za normálnych okolností postúpilo do ligy a o rok, o dva vypadlo. Ja som však prišla do dobre rozbehnutého kolektívu, ktorý trénoval Laco Gross. Pamätám si, že sme šesť či sedem zápasov vyhrali 2:1, ostatné družstvá sa triasli, ako je možné, že sme s takýmito výsledkami vyhrali ligu.“

Myslíte si, že súčasná generácia hádzanárok má na to, aby postúpila na MS a hrala na nich dôstojnú úlohu?

„Má. Vyrástlo nám pár dobrých hráčok, družstvo konečne chytilo, čo mu dlho chýbalo – sebavedomie. Verím, že cez poslednú prekážku, Rakúsko prejdeme. A to naštartuje slovenskú hádzanú do lepších čias.“

Myslíte si, že slávne časy, ktoré ste prežívali aj vy, sa ešte môžu vrátiť?

„Som o tom presvedčená. Len musíme mať zdravé sebavedomie a nerobiť zo slabých turnajov, kde sme vyhrali, veľké bubliny.“