Protivojnový politický tábor sa ocitol v defenzíve. Medzinárodný spor o vojnu sa skončil s prvými náletmi na Bagdad. Nemecko, Francúzsko či Rusko prestali mať vplyv na každodenné dianie. Teraz robia všetko preto, aby veci dostali pod kontrolu skôr, ako sa vojna v Iraku skončí.
Najväčší kritici Spojených štátov už nehovoria jedným hlasom, v novej situácii sa striktnejšie riadia vlastnými politickými záujmami. A tie sa líšia.
Francúzsko nezmenilo ostrý protiamerický tón a vo vyhláseniach napáda Spojené štáty, že si uzurpovali moc nad svetom.
Diplomatickú prehru sa snaží kompenzovať snahou zmariť diplomatické vyhlásenia, ktoré by v akomkoľvek zmysle legitimizovali vojnu v Iraku. Prvý úspech zaznamenalo na minulotýždňovom summite EÚ, kde sa zo spoločného vyhlásenia podarilo vyhodiť kritiku Iraku za to, že sa neodzbrojil.
Teraz sa spolu s Ruskom snaží zabrániť prijatiu podobnej rezolúcie na pôde OSN. Tú už pripravuje Británia, USA a Japonsko a mala by schváliť „postsaddámovskú civilnú vládu v Iraku“. Pre Moskvu a Paríž je neprijateľná predstava, že by sa podieľali na povojnovej obnove krajiny, ktorú budú kontrolovať americké a britské jednotky. Majú v Iraku vlastné ekonomické záujmy a nechcú hrať druhé husle pod taktovkou Washingtonu.
„Použijeme právo veta na každú rezolúciu, ktorá dá americkým a britským útočníkom právo spravovať Irak,“ povedal najhlasnejší európsky kritik Jacques Chirac.
Samotné Rusko pritvrdilo vo vzťahu k Amerike až v posledných dňoch. Presnejšie v tom okamihu, keď Spojené štáty obvinili Moskvu z dodávok vojenského materiálu do Iraku. Rusko vzápätí obnovilo svoje volanie po zastavení vojenských akcií. Niektorí ruskí podnikatelia začali hovoriť o bojkote americkej meny a ktosi Rusov vyzval, aby si svoje úspory nenechávali v dolároch.
Nemecko naďalej vojnu odmieta, ale citeľne ubralo z kritiky a nemá záujem na ďalšom poškodzovaní nemecko-amerických vzťahov. Podporilo preto minulotýždňové vyhlásenie Európskej únie, ktoré vyzvalo na posilnenie transatlantického partnerstva ako strategickej priority Európy. Svoju pozornosť viac upiera na Turecko, ktoré koketuje s myšlienkou pridať sa k bojujúcim stranám. Berlín už pohrozil Ankare, že v takom prípade jej neposkytne vojenskú pomoc.
Vojna v Iraku síce prečistila vzduch medzi dvoma politickými tábormi, no o zmierení nemôže byť ani reči. Spor o vojnu a mier vystriedali politické trenice o to, kto bude hrať akú úlohu po skončení vojenského konfliktu. Boj o politický vplyv pokračuje.
