Väčšina týchto stanov je pravdepodobne prázdna. Masový exodus sa zatiaľ nekoná. FOTO- REUTERS
Narýchlo prichystané utečenecké tábory zívajú prázdnotou - ľudoprázdne stany sa trepocú v chladnom púštnom vetre a ich dlhé rady na horizonte vyzerajú trochu ako fatamorgána.
Napriek čiernym predpovediam ľudia pred americko-britskou operáciou zatiaľ neutekajú. Pre Washington i Londýn to je veľmi dobrá správa - zábery zúfalých civilistov by proti nim ešte viac popudili verejnú mienku.
„Som optimista, dúfam, že už neprídu,“ hovorí Saleh Dakkeh, jeden zo šéfov tábora asi päťdesiat kilometrov od jordánsko-irackej hranice. „Iračania sa, naopak, skôr vracajú. Hovoria, že v ťažkej dobe chcú byť s rodinami.“
Americké velenie od začiatku opakovalo, že nechce spôsobiť paniku a že bombové útoky budú viesť tak, aby nevyvolali exodus a aby čo najmenej poškodili infraštruktúru krajiny. Washington sa snažil vyslať Iračanom jasný signál: bojujeme proti Saddámovi, nie proti vám, a vašu krajinu chceme zničiť čo najmenej. Tento plán, zdá sa, zatiaľ vychádza.
Tesne pred začiatkom úderu proti Iraku varoval Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR), že pred bombardovaním môže do susedných krajín utiecť v prvých dňoch až šestotisíc ľudí. Veľká časť z nich by asi zamierila do Jordánska, tak ako v roku 1991. Vtedy púšťou na západe Iraku pretieklo viac než jeden milión utečencov.
Teraz sa tak nestalo. Do táborov v prihraničnom pásme, v neobývanej pustatine, zatiaľ dorazilo len niekoľko sto cudzincov, prevažne zo Somálska a Sudánu. Z krajiny odchádzajú skôr pred neistotou než pred strachom z vojny.
„Všade je pokoj,“ hovorí Abdulláh z Egypta, ktorý spolu so svojou šesťčlennou rodinou odišiel zo severoirackého Tikrítu. „Radšej ale na čas odídeme,“ hovorí pred stanom, ktorý je obostavaný horou kufrov. Na dvoch z nich sedia jeho dve malé sestričky a spokojne si obzerajú miesto medzi dlhými radmi stanov na kraji kamenistej púšte. Možno už zajtra ich západné humanitárne organizácie odvezú na letisko a dopravia domov.
„Mám radosť, že sa tu nič nedeje. Je to jediná dobrá správa o tejto vojne,“ hovorí taxikár Mohammad. V roku 1991 slúžil v armáde na neďalekej základni a ako hasiča ho vyslali na pomoc utečencom. Keď na to spomína, ustarane a smutne krúti hlavou. „Iračania sú statoční. S tým Američania nepočítali.“
Vďaka čomu sa nenaplnili čierne predpovede o státisícovom exode? Dôvodov je niekoľko. Bombardovanie zatiaľ podľa svedectva vodičov idúcich z Bagdadu nevyvolalo paniku - mieria iba proti vojenským cieľom. Kto sa bojí, odvezie svoju rodinu z Bagdadu skôr do menších miest za príbuznými a priateľmi - to je omnoho ľahšie a lacnejšie než putovať za hranice.
Do Jordánska nie je blízko, je nutné ísť dlhé hodiny púšťou. Ammán naviac dával jasne najavo, že sa bude prílivu ľudí brániť a že v prípade nutnosti zavrie hranice. Po vojne v Zálive zostalo v krajine asi štvrť milióna Iračanov a ekonómovia varujú, že ďalší prípad by bol pohromou pre hospodárstvo.
„Viac než dvanásť rokov žijú pod tlakom vojny, sankcií, bombardovania, ekonomickej pohromy. Zvykli si. Sú ožobráčení, nemajú silu ani peniaze potrebné na útek,“ dodáva Saleh Dakkeh, jeden zo šéfov utečeneckého tábora. „A tiež sú nesmierne hrdí, hovoria, že keď zomrieť, tak doma. Myslia to vážne, verte mi.“
Autor: JAN RYBÁŘ, MF Dnes, na iracko-jordánskej hranici pre SME
