Britskí vojaci na okraji Basry pózujú s portrétom Saddáma Husajna. FOTO – ČTK/AP

, ktoré ich asi čakajú, keď narazia na jadro irackých elitných jednotiek.

Väčšina analytikov hodnotí doterajší vývoj podobne. Spojenci podľa nich vojnu aj napriek súčasným ťažkostiam vyhrajú, môže to však trvať dlhšie, než pôvodne dúfali.

Pribúdajú aj otázky, prečo Amerika opustila obvyklú taktiku uplatnenia technickej a početnej prevahy a či to nebola chyba.

Spojenci podľa vlastných údajov do pondelka zhodili na ciele v Iraku dvetisíc inteligentných bômb. Je to veľa, pred začiatkom vojny ale hovorili, že hneď v prvých 48 hodinách ich vypália tri tisícky. Takéto výroky samozrejme mohli slúžiť na zmätenie a zastrašenie protivníka.

Otázky vzbudzuje aj výber cieľov leteckých útokov. Doteraz sa nepokúšali vyradiť irackú vládnu televíziu, ktorá tak ďalej šíri saddámovskú propagandu.

Niektoré jednotky Republikánskych gárd intenzívne bombardujú, iné vôbec. Môže to znamenať, že s týmito jednotkami rokujú o kapitulácii, alebo sa naopak snažia rozdeliť Iračanov tým, že voči niektorým jednotkám vzbudzujú podozrenie.

Objavujú sa ale aj hlasy, podľa ktorých sa politici opäť až príliš pletú vojakom do remesla. Vzťah medzi politikmi a vojakmi je vo vojnách často napätý. Znie to možno cynicky, ale vojna je remeslo ako každé iné. Niektorí ľudia majú vzdelanie a výcvik na to, aby ju robili a iní nie. Politici demokratických krajín musia určiť ciele vojny, mali by však nechať vojakov, aby sa (s dodržaním určitých pravidiel) rozhodli, ako tieto ciele pomocou ozbrojených síl efektívne dosiahnuť.

Taktika spojencov bola postavená na očakávaní, že sa Saddámov režim rýchle rozpadne, jeho vojaci sa budú masovo vzdávať a obyvateľstvo sa vzbúri. Toto je ale politický predpoklad, ktorý nie je práve typický pre vojenské videnie sveta.

Na základe toho (a na základe oprávnenej snahy šetriť civilistov) sa ale určovali ciele leteckých útokov. S týmto očakávaním vyslali pozemné jednotky ďaleko na územie protivníka bez toho, aby dostatočne zaistili ich zázemie a zásobovacie línie. A vôbec začali útok s počtami vojakov, ktoré považovali mnohí odborníci za nedostatočné. Čakali tiež príliš dlho na súhlas Turecka s otvorením severného frontu, ktorý im teraz výrazne chýba.

Bol to riskantný ťah, ale ešte stále je možné, že to nakoniec vyjde. Doterajšie problémy spojencov ešte môžeme brať ako primerané vzhľadom na rozmery a charakter celej akcie.

Je ale možné aj to, že podcenili strach, nevedomosť aj možnosti kontroly a ovládania ľudí v rámci totalitnej spoločnosti, ktorú Američania ani Briti nikdy nezažili. Spoluúčasť Iračanov na zvrhnutí Saddámovho režimu by pritom bola nutná na to, aby na mieste diktatúry vzniklo niečo nádejnejšie.

PETER MORVAY