r sám strelil pištoľou do úst a vzápätí sa v panike zabil aj jeho kolega. Obaja boli opití. Zabili sa krátko po vzhliadnutí akčného filmu Univerzálny vojak. Nápadná je zhoda medzi scénou, v ktorej popravujú kľačiacu ženu, a polohou, v akej zomrel prvý vojak. Podľa vyšetrovateľa bol totiž pri výstrele v podrepe alebo kľačal.
Pred dvoma rokmi zase polícia zatkla 13-ročného Marka z Ilavy, ktorý telefonoval do svojej školy, že je tam bomba. Keď ho chytili, priznal sa, že sa mu nechcelo ísť do školy a inšpiroval sa správou, ktorú deň predtým vysielala televízia.
Prieskumy vplyvu násilia na deti sa u nás nerobia. Skúsenosti 83 detí, piatakov až siedmakov z okresu Považská Bystrica s mediálnym násilím sledovala napríklad Vitalija Bella, asistentka na filozofickej fakulte v Bratislave. Potvrdilo sa jej najmä to, že na násilie prestávajú byť deti citlivé.
Na otázku, čo urobia, ak v novinách vidia fotografiu mŕtveho človeka – obete násilia – 71 percent detí povedalo, že ich zaujme a prečítajú si článok. „Len štyri percentá prejavili citlivosť a povedali, že časopis odložia, 13 percent to nezaujíma a neprekáža im to, 12 percent sa cíti nepríjemne.“
Na otázku, čo urobia, ak vidia vraždenie vtelevízii, odpovedalo 63 percent, že ich správy zaujmú, 18 percent, že im neprekážajú, 13 percent, že si ich nepozrú a nepáčia sa im a päť percent, že odídu z izby.
Podľa prieskumu sa 87 percent detí už aspoň raz pri pozeraní televízie bálo a 60 percent malo zlé sny potom, ako videli násilné scény v televízii. Takmer všetci Považskobystričania sa priznali, že televíziu sledujú denne, priemerne štyri hodiny, ak sa však pri sledovaní programu boja, s rodičmi sa o tom porozpráva len 63 percent detí. S vekom percento ešte klesalo. (haj)
