Sviečkovú manifestáciu si na Hviezdoslavovom námestí v Bratislavev dobových uniformách pripomínali členovia Kresťanskodemokratickej mládeže Slovenska, ktorí medzi okoloidúcich rozdávali letáky.
ie ich pozval predseda parlamentu Pavol Hrušovský.
Štefana Tomašoviča za účasť na manifestácii odsúdili do väzenia. „Dostal som sa až doprostred námestia, kde sa ľudia modlili. Bolo ešte len päť minút po šiestej, keď ma dvaja policajti chytili a tlačili do antona. Bránil som sa a kričal, tak som dostal obuškom po hlave. U dvoch levov ma postavili k stene a musel som stáť s rukami pritlačenými o stenu,“ spomína muž, ktorý mal vtedy 35 rokov. Pustili ho až nadránom. Ešte dvakrát dostal predvolanie na políciu.
V jeseni 1988 ho odsúdili na tri mesiace väzenia. „Keby nebola 28. októbra prišla Husákova amnestia k výročiu Československa, bol by som si ich odsedel,“ hovorí.
Igora Braništu a Petra Vašku, vtedy 17-ročných študentov, zatkli po demonštrácii.
„Pred delami a autami sme sa skryli v jednom vchode pri Hviezdoslavovom námestí. Keď sme mali pocit, že sa už všetko skončilo, vyšli sme von a chceli odísť. Po pár metroch nás zastavili dvaja tajní. Spýtali sa, čo tam robíme a aby sme otvorili tašky. Keď videli, že máme sviečky, vyhlásili: Pôjdete s nami. Naložili nás do dodávky a odviezli na políciu,“ spomína Braništa.
Na polícii im zobrali odtlačky prstov, fotili ich zo všetkých strán, spisovali údaje. „Na výsluch sme chodili po jednom. Môj nebol príliš brutálny, len kričali. Peter aj dostal. Vyhrážali sa však vyhodením zo školy a podobne,“ hovorí Braništa. Prepustili ho až po polnoci. Hlásenie o ňom prišlo do školy a predvolali ho aj na miestny národný výbor.
Význam sviečkového zhromaždenia pre spoločnosť na Slovensku bol v tom čase obrovský. „Bol to taký silný impulz v zmysle posilnenia sebadôvery, že sme z neho žili celé ďalšie mesiace. Napriek zbitiu a polievaniu vodou sa manifestácia po desaťročiach prenasledovania stala okamihom vychutnania si slobody. Cítili sme, že sme slobodní ľudia a v tejto atmosfére sme dostali ďalšiu chuť na slobodu,“ spomína Ladislav Stromček, dnes kňaz.
Vtedy mal na starosti informovať Antona Hlinku v Hlase Ameriky o tom, čo sa deje.
„Dostal som sa len pred divadlo a videl som, ako tvrdo zasiahli. Už o pol siedmej som šiel napísať správu. Policajný kordón ma nezastavil, bola to Božia prozreteľnosť. Správu som písal v aute do ešte mokrého notesa a telefonoval z automatu, z ktorého som ešte nikdy predtým nevolal. ŠtB hovory do zahraničia odpočúvala,“ spomína.
BARBORA TANCEROVÁ
