Ak bola kedysi v študentských časopisoch (napríklad Plameň, Rozvoj) vždy aj stála rubrika odkazov a rád pre prispievateľov, hlavne začínajúcich prozaikov a básnikov, za totality vzniklo pri Zväze spisovateľov špeciálne oddelenie pre mladých literátov, ktoré organizovalo všelijaké kurzy, školenia a semináre, lebo sa dbalo o to, aby socialistický realizmus nasávali budúci spisovatelia už takpovediac s materským mliekom. Ešte v sedemdesiatych rokoch viedol Vojtech Mihálik v Novom slove rubriku mladých adeptov básnického umenia, radil, riadil a hlavne ideovo a politicky usmerňoval najmä začínajúce poetky, ba roku 1976 zostavil z tvorby takto školených aj zborník Právo na pieseň.
Dnes je už všetko ináč, no mladí autori vždy potrebujú a privítajú pomocnú ruku aspoň vo forme konzultácií so skúseným spisovateľom (a, pochopiteľne, takisto je vítaná materiálna podpora na vydanie debutu), pretože básnická tvorba má napriek svojej spontánnosti i remeselnú stránku a každému záleží na tom, aby sa vyjadril čo najdokonalejšie. A vo vybrusovaní poézie sa pomôcť dá.
Aspoň takýto krátky exkurz k projektu Daniela Heviera, ktorý prišiel so zaujímavou myšlienkou: vyhľadávať mladé talenty, vybrať ich najlepšie básne a vydať ich v novej edícii Nomen. Prednosť majú debutanti, zbierok môže editor vydať iba dvanásť ročne. Doteraz vyšli štyri, no skôr než sa dostanem k ich stručnému hodnoteniu, ešte upozornenie potenciálnym záujemcom: podmienky sú (nevedno, prečo) publikované iba v prvom a treťom zväzku.
Nechaj ma byť záhadou
Edíciu naštartovala zbierka Kataríny Tomkovej Oberanie raniek. Záznam jednoduchých vnemov, sem-tam nejaké vnútorné otrasy, náznak erotiky, ale autorka svoju súkromnú sféru ani neintimizuje, ani nedramatizuje. Tie jej ranky zrejme ešte nebolia, preto si ich bezbolestne iba oberá. Motivicky je síce málo členitá, má však zmysel aj pre nevážne polohy (napríklad parafrázuje Bibliu, pohráva sa so slovami), rada spája odľahlé a nesúvisiace predstavy, protichodnosť svojich nálad raz vyvažuje, inokedy ruší inými náladami. „Chcem byť nová a neobjavená“ alebo „nechaj ma byť záhadou“ - to je jej želanie. Píšte ďalej, asi takýto odkaz by si kedysi bola našla v spomínanej časopiseckej rubrike. Vek autorky sa síce na poslednej strane obálky neuvádza (ako v iných zošitoch edície), no ide o študentku kulturológie v Bratislave.
Svet je chaos
Druhou debutantkou je tiež žena, či vlastne ešte len dievča, veď Radka Hoffmanová má iba 16 rokov. Čudný názov jej zbierky Prečo tam máš dva fúriky? nesúvisí ani so záhradkárstvom, ani so stavebníctvom, je to len obraz - predstava skutočného fúrika a fúrika, ktorý tvorí človek opretý o ruky, kým za nohy ho drží iný. Najpestrejší zväzok edície, lebo obsahuje aj básne v próze a niekoľko básní českých. Vďaka bujnej fantázii sa autorka presúva i do prenatálneho stavu, prirovnáva svoje písanie k pôrodu, je maximálne úprimná, keď sa vyžíva v rozličných absurdnách, lebo svet pre ňu stále predstavuje chaos a vlastná existencia takisto. „Zomrieť sa mi nechce, rozísť sa nemám s kým a happyend je nanič.“ Preto nečudo, že blúdi v slovách a cez slová, hľadá zmysel nezmyslov a „stále myslí na nezmyselné výmysly / pretože majú zmysly.“ Mnohí básnici takto začínali, potom sa obracali k svojim vlastným zmyslom.
Bojí sa bez strachu
V edícii je zastúpený aj muž, devätnásťročný Michal Ivan zbierkou Vrh. Príznačná mladistvá dezilúzia, koketovanie so samovraždou, silný pocit samoty. Nie sú to pózy, primerané určitému veku? Čiastočne asi áno, no Ivan v širokom motivickom pásme rozoberá celé spektrum svojej filozofie odcudzenia, najmä v básni Bojím sa, kde vyratúva všetko, čoho sa bojí, nemá však strach. V jeho poézii ide takmer výlučne o sebavýpoveď. Názov jednej básne je výstižný: Trochu smútok, trochu úzkosť. A dodávam, že veľa literárnych inšpirácií.
Hľadajúca ľúbostná lyrika
Posledná debutantka Klaudia Galambošová sa v zbierke Naozaj blízko predstavila ľúbostnou lyrikou. Dvadsaťtriročná poetka nevníma lásku ako zložitý fenomén, skôr ako všeobjímajúci cit, ktorý vyslovuje prosto, bez sentimentality, nijaké muky, to najmä preto, že ráta i s kontrolou, či dokonca kalkulom rozumu: „Zabudla si, / že žiješ vo svete / kde sa musíš naučiť, / koho sa oplatí / milovať / a ako veľmi.“ Jej básnická zbierka je neustále hľadanie, viac upokojujúce než trýznivé, viac harmonizujúce než deštruujúce.
Na týchto štyroch debutoch ma najviac prekvapuje, že okrem jednej rýmovanej básne Kataríny Tomkovej som nikde nenašiel viazaný verš, úsilie dodať vlastnému poznaniu pevný tvar. A okrem toho: všetci autori sú mladí, život však naplno nevychutnávajú, ako kedysi Smrek, viac sa s ním vyrovnávajú. Chýba mi aj gesto vzbury, protestu, akési épater le bourgecis, čiže provokovanie meštiaka. Dôležité však je, že Hevier im takto veľkoryso otvoril dvere do sveta literatúry a nikto z autorov sa nepotkol už na ich prahu.
