„Kropiť, kropiť, kropiť!“ Prúdy vody mierili na pokyn z policajnej vysielačky do skupiny ľudí, ktorí stáli a modlili sa. Za zavýjania sirén sa na pokojné zhromaždenie vrhli stovky policajtov a eštebákov s obuškami, pohli sa policajné autá. Upršaný jarný piatok pred pätnástimi rokmi, 25. marca 1988, sa zmenil na bratislavský Veľký piatok.
„Sviečková demonštrácia,“ ako ju neskôr začali volať, bola najviditeľnejším prejavom otvoreného masového odporu proti režimu na konci totality. 25. marec si dnes pripomíname ako Deň zápasu za ľudské práva.
Mobilizácia ŠtB
Pokojné zhromaždenie bolo riadne vopred ohlásené. Akciu organizovali viacerí čelní predstavitelia katolíckeho disentu - František Mikloško, Ján Čarnogurský, tajný biskup Ján Chryzostom Korec. Na Hviezdoslavovom námestí chceli žiadať väčšiu náboženskú slobodu, obsadenie prázdnych biskupských stolcov a dodržiavanie ľudských práv v Československu. Štátna bezpečnosť okamžite mobilizovala všetky svoje zložky. Po skúsenostiach s púťami v Levoči a na Velehrade sa obávala veľkého počtu veriacich, odhadovalo sa, že by ich mohlo byť až 70 000. Na neobvyklý čas - piatok o piatej popoludní - televízia zaradila film o Angelike. Krásna markíza mala zabezpečiť, aby ľudia sedeli doma pri obrazovkách a nešli na námestie. V kinách narýchlo zaradili na piatok podvečer Winnetoua.
Podozrivé sviečky
ŠtB zariadila, aby prorežimné združenie duchovných Pacem in Terris vydalo vyhlásenie, ktorým odsudzovalo plánovanú akciu, denníky priniesli odsudzujúce články. Podozrivý bol každý, kto v Bratislave kupoval sviečky. Vysokoškoláci dostali rektorské voľno na cestu domov, vlaky a autobusy do Bratislavy prestali jazdiť podľa cestovného poriadku. Popoludní bola obmedzená aj mestská doprava, ulice vedúce k Hviezdoslavovmu námestiu obsadili policajti. Mikloška aj Čarnogurského už deň predtým zadržala ŠtB. Napriek tomu sa v daždivom počasí pred Hviezdoslavovou sochou o šiestej večer zišlo asi 2000 ľudí, ďalšie stovky zostali stáť v bočných uliciach pred policajnými bariérami. Zapálili sviečky, zaspievali štátnu a pápežskú hymnu a začali sa modliť.
Válek za okno Carltonu
Z megafónov polície zazneli výzvy na rozchod, o chvíľu pokyny na násilný zásah. Časť ľudí zatlačili pred kostolík Notre Dame, ostatných rozháňali vodnými delami a obuškami do bočných ulíc, kde ich zatýkali. Z okien hotela Carlton, ktorý bol pre verejnosť uzavretý, akciu sledovali politické špičky, medzi nimi aj vtedajší minister kultúry Miroslav Válek. Zatknutých bolo 141 ľudí, medzi nimi aj reportéri západných médií.
Už v ten istý večer sa z Hlasu Ameriky ozývala reportáž z demonštrácie. Autentické zvukové nahrávky policajných vysielačiek dokumentovali brutalitu zásahu. V nasledujúcich dňoch proti nemu protestovali západné médiá, diplomati a politici.
Dnes sa na pozvanie predsedu Národnej rady Pavla Hrušovského koná stretnutie všetkých zatknutých účastníkov. Ako darček dostanú sviečku a knihu Jána Šimulčíka Čas svitania, ktorá na základe osobných svedectiev a archívnych záznamov opisuje udalosti z marca 1988. STV pripravila dokumentárny film.
