Bagdadčania sa medzi dvoma náletmi vyrojili do ulíc. Okrem chleba sú žiadaným tovarom informácie. FOTO – REUTERS
Abdulláh Salen zdvihol dva prsty pravej ruky na znamenie víťazstva a zamával do objektívu kamier pred hraničným postom. Tváril sa hrdo a spokojne. Na doterajší priebeh vojny má podobný názor ako ostatní Iračania, ktorí prekračujú hranice v ľudoprázdnej krajine medzi Irakom a Jordánskom. „Američanom to príliš nejde,“ hovorí. „Nevyhrajú!“
Dlhé hodiny jazdy od hlavného mesta zvládol Abdulláh bez problémov, vojna sa zatiaľ západnej časti krajiny príliš nedotkla. „Videl som asi dvadsať rozbombardovaných áut, zničili aj jeden most asi 160 kilometrov od Bagdadu.“
Ale inak, opakuje, sa zatiaľ vlastne veľa nedeje. Ľudia prekračujúci hranicu zatiaľ z Iraku neprivážajú svedectvo o ťažkých bojoch, o hrôze či panike. Skôr sú rozhorčení. A hovoria, že sú hrdí na úspechy svojej armády: iracká televízia zdôrazňuje, že Američanom sa nedarí a opakuje zábery zajatých amerických vojakov.
Namiesto správ o náletoch sa z bagdadského rádia ozývajú vlastenecké piesne. FOTO – REUTERS
„Videl som zničený most a rozbitú telekomunikačnú vežu. Pripomenulo mi to vojnu pred dvanástimi rokmi. Vtedy zničili to isté,“ hovorí Jahja Fachúrí, ďalší vodič kamiónu.
„Utečencov som nestretol. Ľudia sa už ničoho príliš neboja,“ dodáva kategoricky a vyráža na ďalších 350 kilometrov, ktoré delia hranicu s jordánskou metropolu Ammán. Vojna, nevojna, autobusy ďalej podnikajú celodenné jazdy z Ammánu do Bagdadu. „Nech žije Irak!“ kričia cez sklo autobusov cestujúci čakajúci na vybavenie. Pre kamery novinárov tlačia jeden za druhým na sklo hrdo svoje pasy a zdvíhajú do výšky dva prsty na znamenie víťazstva. Celá jedna strana autobusu je tak na dve-tri minúty plná kmitajúcich pasov a zdvihnutých prstov. Dokonca i dôstojná žena s čiernou šatkou na hlave sa usmieva a hrdo máva. „Vracajú sa domov, k rodinám,“ vysvetľuje lámanou angličtinou jeden z pohraničiarov. „Prečo by nešli?“
Autor: JAN RYBÁŘ, MF Dnes, na iracko-jordánskej hranici pre SME
