jú na guerilovú taktiku.
Najvýznamnejšou zložkou irackej obrany sú v tejto chvíli skupiny dobre vyzbrojených elitných vojakov, brániace niektoré kľúčové body v mestách, ktoré chceli Američania pôvodne obísť. Iné menšie skupinky sa v civilnom oblečení pohybujú v tyle spojencov a s podporou prenosných ručných protipancierových zbraní a mínometov náhle prepadávajú ich nekryté boky a zásobovacie línie. Päť zajatých amerických vojakov tiež patrilo k zásobovacej jednotke, ktorá nenasledovala bojové oddiely dosť opatrne.
Spojencov tak môžu na hodiny zastaviť aj malé oddiely Republikánskych gárd, bezpečnostných zložiek a fedajínov. Mnohí z nich sú asi naozaj odhodlaní bojovať až do konca, pravdepodobne aj zo strachu o osud, ktorý by ich mohol čakať v postsaddámovskom Iraku. Mnohí si budú pamätať, ako tam bašovali a najmä - v Iraku bude ešte stále platiť princíp krvnej pomsty.
Partizánska vojna je normálnou súčasťou ozbrojeného boja a je logické, že ju iracké vedenie uplatňuje. Nejde o improvizáciu. Iračania mali dosť času si túto taktiku pripraviť a nacvičiť. Na víťazstvo nad spojencami asi nestačí. Spojenci sa nezastavia, guerily ich však môžu spomaliť.
Pre irackého diktátora je v súčasnej situácii víťazstvom každý deň, ktorý navyše strávi pri moci a každý problém spojencov, čo poškodzuje ich imidž. Saddámovým jednotkám na to stačí, aby ukázali, že bojujú a že dokážu protivníkovi zasadzovať boľavé rany.
Paradoxné, ale nie prekvapivé pritom je, že na jednoduchých Iračanov berú väčšie ohľady útočníci, než ich krajania. Američania bojujú veľmi opatrne, chcú samozrejme predchádzať vlastným stratám. Chcú obmedziť aj straty civilného obyvateľstva. Inak by pre nich zničenie irackých partizánov asi nebolo veľkým problémom (nezabúdajme, že nebojujú v džungli a že miestne obyvateľstvo síce spojencov nijako radostne nevíta, pravdepodobne však nepodporuje ani Saddámových bojovníkov).
Tí sa pritom dopúšťajú podfukov, ktoré už rámec partizánskej vojny prekračujú. Najviac Američanov vraj padlo, keď sa naivne priblížili k irackým vojakom, ktorí im signalizovali, že sa vzdávajú a potom neočakávane začali strieľať.
Prichádzajú tiež správy o tom, že irackí ozbrojenci v civile pália spoza chrbtov ozajstných civilov. Ak sa budú podobné prípady opakovať, môžu na to kruto doplatiť radoví irackí vojaci, ktorí to s kapituláciou naopak myslia vážne. O civiloch ani nehovoriac.
