e nielen ony, ale každý obyvateľ Ríše snov čaká, ako sa zhostím svojej úlohy ich záchrancu. V mojej hlave však okrem zmätku a beznádeje nič iné nebolo.
„Martin, mal by si zísť do knižnice tohto hradu,“ navrhla mi Fantázia, „sú tam uskladnené všetky knihy, ktoré spísala ľudská ruka. Pastier kníh ti isto poradí, v ktorej z nich máš hľadať radu.“
„Na to nie je čas!“ skríkol zrazu niekto. Všetci sme vystrašene odskočili od stola, a prekvapene sme naň hľadeli.
Jediná Mora sa rýchlo zohla a strčila svoju dlhú tenkú ruku s chudými prstami pod stôl.
„Aaau, nie za ucho, Mora, prosím!“ ozvalo sa spod stola nespokojné zakvílenie.
„No to určite! Okamžite odtiaľ vylez, ty sliedič malý,“ hrozila sa Mora a vytiahla spod stola malé chlapča oblečené v rovnakej leteckej uniforme, akú mal na sebe Tadeáš.
„Pozrime ho, mladý pán sa rozhodol bez pozvania zúčastniť na našom sneme,“ s prísnym hlasom k nemu podišla Spomienka. Medzitým sa malému letcovi podarilo vyslobodiť svoje ucho z Morinho zovretia.
„Prepáčte mi, ale bol som zvedavý, čo sa u nás deje a tiež som chcel vidieť nášho záchrancu. A nie som žiaden sliedič, ale Oskar,“ chlapcovi sa do očí tisli slzy a ľavou rukou si šúchal červenajúce ucho. Ešte stále zlostne zazeral na Moru.
Podišla k nemu aj malá Luna, ktorá mohla byť jeho rovesníčkou: „Nie si ty náhodou Tadeášov brat?“
„Som. A tiež, takisto ako on, som aj letec. Vlastne, chcel by som byť, ale na štúdium na Leteckej škole som ešte primladý... Ale na netopierovi som už lietal, Tadeáš mi občas požičal Boba,“ hrdo sa pochválil malý Oskar.
„A neťaháš nás tak trochu za nos? Tadeáš veľmi dobre vie, že nikto okrem letcov nesmie lietať na netopieroch. Je až príliš zodpovedný na to, aby Boba zveril niekomu do rúk. Dokonca ani svojmu bratovi nie,“ zapochybovala Spomienka.
„Vlastne ja som si ho tajne požičiaval, keď Tadeáš oddychoval po službe,“ ospravedlňoval sa chlapec.
„Vidím, že si musíme na teba posvietiť,“ zatvárila sa prísne Luna.
Ako som sa tak pozeral na uplakaného Oskara stojaceho medzi vládkyňami troch hradov, ako musí počúvať výčitky malej Luny, ktorej napriek jej nežnému výzoru nechýbala guráž, prišlo mi ho trochu ľúto. Chcel som sa ho zastať a ospravedlniť jeho detskú zvedavosť, keď sa zrazu rozleteli dvere stojace presne oproti tým, ktoré viedli na terasu a do miestnosti vbehol vysoký starý muž. V dôsledku rýchleho kroku mu vial jeho plášť ďaleko za chrbtom a ja som tak mohol na okamih zazrieť hrubý kožený opasok, za ktorým mal zastrčenú pastiersku píšťalu a v ruke zvieral skrútený bič.
„Pastier, čo sa deje?“ prekvapene sa obrátila na muža Fantázia.
„Tam... tam dole... v knižnici...,“ lapal po dychu starec, „je tam... vletel na železnom komárovi do knižnice, keď som píšťalou uspával knihy... je to on...“
„Kto? Kto je v knižnici, hovor!“ Mora priskočila k mužovi a zatriasla ním.
„Neznámy je tam,“ takmer nečujne zašepkal, akoby sa bál, že ho ten, ktorého sa tu všetci boja, začuje, „obrovskou horiacou fakľou ma vyhnal z knižnice a zamkol za sebou dvere. Rozbehol som sa sem do veže - za vami. Možno chce všetky knihy spáliť, počul som, ako sa niektoré z nich rozzúrili.“
„Rýchlo, bežme do knižnice,“ zavelila malá Luna svojim starým sestrám. Hneď sa však prísne pozrela na Oskara a na mňa. „Vy dvaja nás tu počkajte, na hrade je Neznámy, iba tu vo veži ste v bezpečí.“
Prvá vybehla von Luna, za ňou vládkyne troch hradov a posledný starec. Počul som, ako ťažko na druhej strane dverí zapadla zámka. Pozrel som sa na malého Oskara, ktorý si utieral nos do rukáva svojej leteckej uniformy. Bolo jasné, že von sa tak ľahko nedostaneme. Môj malý spoluväzeň sa na mňa pozrel, ako sa ešte nedávno na mňa pozrel jeho brat Tadeáš, keď mi pomohol vstať po páde do môjho vlastného zrkadla.
„Nehneváš sa na mňa, že som vás tajne počúval? Vieš, naozaj som chcel vedieť, čo sa deje v našej Ríši a hlavne to, čo sa stalo s mojím bratom. A tiež som chcel vidieť teba, nášho záchrancu, aby som sa mohol pochváliť pred kamarátmi.“ Pomaly predo mnou cúval k veľkým skleneným dverám vedúcim na terasu. Začal som tušiť, čo má tento malý nezbedník v pláne.
„Na to ani nepomýšľaj...,“ chcel som mu prekaziť jeho jasný zámer dostať sa na terasu a odletieť na Bobovi.
Malý Oskar ma však nenechal ani dohovoriť: „Uvažuj, do svitania zostáva pár hodín a ty tu zatiaľ stojíš ako kôpka nešťastia. Vieme, že Neznámy je v knižnici. Ak hneď teraz odletíme, budeme tam skôr ako tie... bosor... vlastne vládkyne hradov. Navyše, počul si Pastiera, že sa tam Neznámy zamkol aj s knihami? Ako sa chcú dostať dnu? My máme Boba a dnu sa dostaneme cez okno. Ak budeme mať šťastie, nik nás nespozoruje a ty budeš konečne vidieť, s kým budeš mať dnešnú noc do činenia.“
Malý Oskar má pravdu. Ak chcem týmto ľudkom pomôcť, nemôžem tu zostať, aj napriek jasnému nebezpečenstvu, ktoré ma čaká, ak opustím vežu Dúhového hradu. Ak som dnes večer dokázal uveriť jeho staršiemu bratovi, nemám dôvod nespoľahnúť sa aj na malého Oscara.
Nemusím vám ani hovoriť, ako radostne zamával krídlami Bobo, keď sme obaja naňho vysadli.

Autor: Figliar