Kým rodiny irackých Kurdov najmä z väčších miest sa v obave pred chemickým útokom uchýlili do hôr, Kurdi na juhovýchode Turecka oslavujú.

Je piatok popoludní a po jednej z výpadoviek kurdského mesta Dijarbakir na tureckej strane prúdia tisícky ľudí. Autobusy sú preplnené, mnohí sa tlačia na korbách nákladných áut, ďalší idú pešo. Cesty lemujú stovky tureckých policajtov vybavených obrnenými transportérmi, štítmi a obuškami, o kúsok ďalej stoja pripravení vojaci so samopalmi.

Žiadna protivojnová demonštrácia sa tu ale nechystá. Ľudia smerujú na kamenitú plochu za mestom, kde sa práve odohráva monštrózna oslava kurdského Nového roku, najdôležitejšieho dňa, ktorý Kurdi momentálne oslavujú. Newrus, alebo Nový deň, pripadá podľa starého kurdského kalendára na začiatok jari.

„Dlhé roky mali Kurdi túto oslavu od tureckej vlády zakázanú, teraz si to preto nemôžeme nechať ujsť,“ hovorí Mahmad Vuksel, vedúci jednej zo skupín, ktorá na slávnosti vystupuje. Jeho rodina si už pred tromi rokmi kúpila plynové masky, za sto dolárov jednu, aby sa pripravila na terajšiu vojnu. „Teraz už nie sú ani dostať, v tejto chvíli na to ale ľudia tu nemyslia.“

Rozľahlá plocha sa zapĺňa státisícami ľudí. Nepredáva sa tu žiadny alkohol (Kurdi alkohol prakticky nepijú), ľudia sú však aj tak v eufórii. V dave žiaria kurdské národné farby žltá, červená a zelená, takmer všetci tancujú.

Na pódiu sa striedajú kurdské skupiny, ktoré ešte predvlani nesmeli vystupovať. Kurdská hudba, rovnako ako noviny, kurdské mená a vôbec používanie kurdštiny na verejnosti povolilo Turecko až minulý rok, vďaka tlaku Európskej únie.

Koncom minulého roka tiež v provincii Dijarbakir zrušili výnimočný stav, ktorý tu armáda zaviedla už v osemdesiatych rokoch kvôli boju proti krajne ľavicovej Strane kurdských pracujúcich (PKK).

Zákonné bariéry síce padli, na verejnosti ale armáda stále ešte netoleruje prejavy kurdského patriotizmu. Úrady často nevydajú rodný list na kurdské meno, výučba kurdštiny neexistuje, rovnako ako rádiové či televízne vysielanie v kurdštine. Jediné po kurdsky písané noviny – týždenník Azadija Welat – mnohí zo strachu ešte stále nekupujú.

Newrus je teda na ďalší rok jedinou možnosťou, ako sa tunajší ľudia môžu bez obáv prejaviť ako Kurdi. „Stále nesmieme demonštrovať na ulici, preto tu tiež nevidíte žiadne protesty proti vojne,“ hovorí Rejhan Jalcindagová z Asociácie za ľudské práva.

Autor: MAREK ŠVEHLA, Respekt, Dijarbakir pre SME