Otto Havrila. FOTO SME - PAVOL MAJER
Bez zveličenia možno hovoriť o šťastí, že jedným z dedičov literárnej pozostalosti Ruda Slobodu (1938 - 1995) je literát. Jeho zať OTTO HAVRILA, osoba, ktorá ho dôverne poznala, a súčasne človek z rovnakej brandže, prekladateľ anglosaskej literatúry a od Slobodovej smrti aj editor jeho diela. „Niekedy by som sa nazval aj pátračom, keďže časť tvorby bola alebo ešte je stratená.“ Napriek tomu, že Slobodovi, kľúčovému autorovi modernej slovenskej literatúry, večnému pozorovateľovi a zapisovateľovi všetkého okolo seba, plachému i divokému rozprávačovi a neopakovateľne filozofujúcemu samoukovi počas jeho života vyšlo vyše dvadsať kníh, má ešte čo ponúknuť. Najmä jeho denníky, ktoré sa už pred svojím vydaním vďaka zopár fragmentom, uverejneným časopisecky, stali legendou. Okrem nich ešte Slobodových čitateľov čakajú jeho básne, eseje, filmové a televízne scenáre a divadelné hry a tvorba pre deti.
So svojím svokrom ste sa zblížili zhruba pred dvadsiatimi rokmi. Bavili ste sa už vtedy priebežne o jeho tvorbe?
„Často mi čítal nové veci. Denníky, tie boli za zatvorenými dverami, občas mi niečo z nich ukázal. A asi rok pred smrťou ich dal uložiť k nám.“
Koľko ich bolo?
„Dvadsaťjeden tých známych veľkých hrubých červených kníh, ktoré sa používajú ako kroniky. A to boli len od roku 1979, predošlé zničil.“
Ako vyzerajú?
„Sú to nielen texty, ale artefakty, s nalepenými výstrižkami z novín, účtami z obchodu, zmluvami, ale aj rastlinami a fotografiami. Občas vytrhol z kníh o umení trebárs Rubensa a tiež ho tam vlepil. A sám aj kreslil, keď nie na stenu, tak do denníka. Písal staromódnym perom namáčaným do kalamára, nakoniec perá a pierka tvoria významnú kapitolu denníkov.“
Niekoľko uverejnených časopiseckých ukážok vzbudilo záujem o denníky. Očakávali ste to?
„Je to skvelé čítanie. Sú ako laboratórium, tam sú prvé skice poviedok, nedokončené alebo prerobené, množstvo záznamov, pocitov, reflexií.“
Ako dlho vám trvalo, než ste ich spracovali?
„Je to niekoľkoročná práca, ale už je prepísaných všetkých vyše päťtisíc strán. V Slovenskom Tatrane, ktorý teraz vydal pod názvom Z tvorby výber scenárov, básní a ďalších menej známych vecí, vyjde v apríli asi desatina z denníkov.“
A čo zvyšok?
„Treba nájsť odvahu a peniaze. Mojou tichou túžbou je, keby sa grafickou úpravou aspoň trochu podarilo sprostredkovať vizuálnu podobu originálnych denníkov. Dúfam, že by sa to mohlo stať v spolupráci so Slovartom, kde vlani vyšiel Rozum i Láska, dielo považované tridsať rokov za stratené, a teraz tam chystajú reedíciu Narcisu.“
Nie je vydávanie denníkov zasahovaním do súkromia autora?
„Uňho určite nie, on aj romány písal tak exhibicionisticky, pričom vedel nadávať aj na seba. Problémy môžu byť s tými druhými ľuďmi, ktorých sa to môže dotknúť, sú tam stovky konkrétnych osôb, čo predstavuje nebezpečenstvo prípadných súdnych žalôb. Tak sa to riešilo uvádzaním len iniciálok ich mien.“
Mali ste predstavu o rozsahu práce, ktorá vás čakala?
„Keď som sa do toho začítal, bolo mi jasné, že kopa vecí je nevydaných. Od prvej chvíle som však vedel, že poviedky by mali vyjsť kompletne.“
Prečo práve poviedky?
„Považujem ich za najlepšie z celej jeho tvorby. Sú tam vskutku literárne objavy, vynálezy, on urobil z písania poviedky tému.“
Zatiaľ vyšli vo vydavateľstve L.C.A. prvé dve z troch poviedkových zbierok. Sú v nich aj doteraz neznáme poviedky?
„Asi dve, ktoré boli vlepené len v denníkoch, iné vyšli iba v časopisoch, niektoré len v českých. Prezrel som všetky predpokladané časopisecké zdroje od roku 1965 do 1995.“
Knižne vydané poviedky v sedemdesiatych rokoch boli často cenzurované, nie?
„Áno, no v tomto výbere sú v pôvodnej verzii, a všetky cenzorské zásahy som zverejnil v poznámkovom doplnku.“
Už sme spomenuli tri vydavateľstvá, ktoré momentálne vydávajú Slobodu. A tohto roku vyjdú jeho eseje v Kalligrame. Inak to nejde?
„Zrejme nie, to dielo je rozsiahle. A čo sa týka esejí, zaraďujem ich na druhé miesto hneď za poviedky. Pokiaľ v románoch a poviedkach prebleskovali tie jeho originálne filozofické úvahy, tak v esejách sú napísané úplne načisto.“
Čo vás čaká ďalej?
„Pozbierať množstvo rozprávok roztrúsených v detských časopisoch. A nájsť, aspoň na požičanie a prefotenie, pôvodný päťstostranový rukopis románu Uršuľa, ktorý koloval po Kolibe, kde sa podľa neho mal nakrúcať film. Neverím, že sa stratil, že by ho niekto len tak vyhodil a zničil.“
