Novinári britskej verejnoprávnej stanice BBC sa obliekajú v kryte jedného z kuvajtských hotelov do protichemických oblekov a plynových masiek po tom, čo bol po útoku na Irak niekoľkokrát vyhlásený v Kuvajte vzdušný poplach.
FOTO - ČTK/AP
Keď v Kuvajt City preniká vresk sirén každou stenou, do každého kúta a hlási, že sa na miesto rúti iracký Scud, máloktorý Kuvajťan beží v panike do krytu a nasadzuje si masku.
Pri vzdušnom poplachu sú ľudia väčšinou doma. Dávajú pritom najavo zmes strachu, pokoja, odovzdanosti osudu aj svojmu bohu Alahovi. V ich správaní, ktoré je iné než v našich zemepisných šírkach, sa prejavuje iná kultúra, iné tradície, zvyky aj odlišná viera. Čo teda robí bežná kuvajtská rodina?
„Keď to bolo prvý raz, bežali sme všetci do jednej miestnosti, zapli televíziu a čakali, čo sa bude diať,“ hovorí dvadsaťsedemročný Kuvajťan Ahmed Mutajrí, ktorý pracuje v spoločnosti, čo predáva autá. Musel to byť naozaj výnimočný okamih, lebo muži, ženy a deti sa do tejto časti sveta schádzajú len zriedka. Keď však kuvajtská rodina beží do jednej miestnosti, nie je to len tak. Nie je to ako u nás. V Kuvajte to znamená až niekoľko desiatok ľudí. „Nás je teraz v dome asi dvadsať. Bratia a sestry, niektorí s partnermi, otec so svojou druhou ženou, ja a moja žena a spolu asi 6 detí,“ počíta Ahmed. Jeho „normálny“ kuvajtský dom čo do veľkosti ďaleko prekonáva luxusnú vilu zbohatlíka z našich končín - u nás by sa nazýval „hrad“. Má 12 izieb a šesť kúpeľní. Vonku stojí šesť áut.
V celom dome si pri poplachu nikto nenasadzuje masku. Márne by ste ju tam aj hľadali. Nikto ju nepriniesol a nikoho to ani príliš netrápi. „Nemáme masky. Ako by sme ich dávali malým deťom? Myslím si, že to nemá zmysel. Videli sme, že vojaci si obliekajú aj ochranné odevy - a tie by sme aj tak nezohnali. Takže dúfame, vďaka Alahovi, že budeme ušetrení,“ hovorí Ahmed. Znamená to, že Kuvajťania vlastne nemajú strach?
„Nie, bojíme sa. Ja napríklad menej, moja žena, ktorej sa čoskoro narodí naše dieťa, veľmi. Ostatné ženy tiež. Ale čo môžeme robiť iné než čakať? „
Život v Kuvajte medzitým funguje trochu provizórne, ale funguje. Autobusy verejnej dopravy jazdia, mnoho obchodov ostáva otvorených. Len premávka je menšia, menej ľudí je na uliciach. Odvčera sú zavreté štátne školy.
Ochrana pred chemickým útokom vyzerá v podaní veľkej rodiny Ahmeda Mutajrího nasledovne. Ženy už pred pár dňami nakúpili trochu viac jedla a vody do zásoby a pripravili jednu miestnosť na poschodí - počuli, že otravné plyny sa držia nízko. Opatrili si materiály na utesnenie izieb. Vypli klimatizáciu a všetci spoločne sa vložili do rúk Alaha.
Keď sa ukázalo, že protiraketové systémy väčšinu irackých rakiet zostreľujú, napätie opadlo úplne.
„Takže rozdiel oproti normálnemu životu je v tom, že menej vychádzame von,“ hovorí Ahmed. Ale tradičné neformálne „dívaníji“, večerné stretnutie priateľov, si vraj aj tak neodpustia.
Autor: PRE SME - PETR PRAVDAMF Dnes, Kuvajt
